Šťastie začína zvnútra

Mirka Luberdová, modelka a výživová poradkyňa:

„SME TO, ČO JEME“

Občas sa zamýšľam nad tým, či aj naši predkovia toľko riešili výživovú hodnotu a kvalitu potravín alebo je to len novodobý trend. Myslím, že odpoveď je nie.

Ani nemuseli. Obchody nepraskali vo švíkoch stovkami druhov potravín, ktoré stačí len prihriať v mikrovlnke alebo zaliať horúcou vodou. Sladkosti a koláče boli pre nich výnimočným darčekom či sviatkom. Nesedeli pred televízorom a neprepchávali sa slanými pochúťkami bez toho, aby si uvedomovali množstvo, ktoré konzumujú. Jedlo varili a piekli pre svoju rodinu s láskou. Občas možno z povinnosti, no určite nie pre čo najväčší zisk. V tom vidím rozdiel. Veľmi podstatný rozdiel, ako sme začali pristupovať k svojmu telu. Vnímame ho ako samozrejmosť. Niečo, čo sme dostali, aby sme mohli žiť, užívať si. Ak nás niečo bolí, potlačíme to tabletkou. Ak máme vysoký tlak, cholesterol, dýchacie problémy, cukrovku, nadváhu alebo akékoľvek iné problémy, prosíme iných – lekárov, nech to vyriešia za nás. Je ťažké vziať za seba zodpovednosť. A to je chyba. Nikomu by nemalo na našom zdraví a dobrom pocite záležať viac, ako nám samým. Nikto nemiluje naše deti tak veľmi, ako ich milujeme my.

Aký požičaj, taký vráť…
Roky som sa pozerala na jedlo ako na nepriateľa. Nevedela som čo, kedy a koľko jesť. Od dvanástich rokov som trpela obezitou, až kým som sa pomocou dobrých rád z tínedžerských časopisov nevyhladovala na podobu modelky. Samozrejme hladovať sa večne nedá a cítila som ako veľkú krivdu, že iní môžu jesť langoše, koláče, čokoládu i pečivo bez toho, aby mali problémy s váhou. V mladom veku naše telo zvláda veľa prehreškov, kým sa začnú viditeľne odzrkadľovať na našom zovňajšku a zdraví. Vôbec nikdy mi nenapadlo dívať sa na tieto jedlá ako na zdroj potenciálnych problémov, chorôb, či ako na príčinu zvýšenej únavy. Ak by som vtedy vedela čo viem dnes, neprišla by som pre choroby o úžasné zážitky a o čas svojho života. Naopak, bol by zdravší a šťastnejší.

kolaz1

Uvedomenie
Myslím si, že všetci by mali mať možnosť dostať informácie o vplyve potravín na telo už v škole. Je potom na nás, ako s nimi neskôr v živote naložíme. Netvrdím, že by sme nemali jesť nič iné okrem ovocia a zeleniny, všetko diétne a bez pestrofarebnosti. Naopak, zdravá výživa dokáže byť nádherne pestrofarebná. Vidím to na našich klientoch, ktorí od nás odoberajú celodenné zdravé menu. Často sú prekvapení, že sa jedlá v ponuke takmer neopakujú a majú toľko chutných podôb. Ak si človek dopraje občas niečo ,,nezdravé“ a s láskou to skonzumuje, teší sa z toho a užíva si to, neznamená to okamžite problém pre naše telo. V súčasnosti sa začalo používať slovíčko bio na veci, ktoré kedysi automaticky bio boli, len sa o tom ani nepremýšľalo, pretože sme mali zdroje zeleniny a ovocia zväčša lokálne. Napríklad produkty od starých rodičov, ktorí sa (opäť s láskou) starali o svoju pôdu, záhradu, zvieratá. Všetka tá energia, čo nás obklopuje, ide do vecí, ktoré sú v našom dosahu, a teda aj do jedla.

Šťastie
Pre mňa by vyzeral svet ideálne, keby každý mohol robiť prácu, pre ktorú sa narodil. Veď všetci sme dostali do vienka niečo, čo vykonávame obzvlášť radi a robí nás to šťastnými. Tým by sme mali žiť. Jedlo by mal variť kuchár, ktorý miluje varenie. Z potravín vypestovanými farmármi, ktorí sa s radosťou starajú o pôdu. Ak by sme jedli mäso zo zvierat, ku ktorým sa s úctou počas ich života pristupovalo a lovili by sa ryby z čistých vôd, náš svet by bol krajší. My by sme boli zdravší. Nekrútili by sme hlavou, kam speje dnešná doba. Nečudovali by sme sa, ako sa k sebe ľudia správajú, a prečo máme mnohí v sebe tu nahromadenú zlosť, o ktorej pôvode často ani netušíme. Naše deti nás pritom zrkadlia. Práve pre ne sa snažím byť lepším človekom. Učím ich láske, a čo je pre mňa veľmi dôležité, učím ich starať sa o svoje telo pomocou potravín. Radi si rozprávame príbehy o tom, aké má daná ingrediencia schopnosti, čo dodáva nášmu telu a čo navzájom s ďalšími dokážu urobiť. Nechcem im dávať príkazom, bez vysvetlenia, jedlá, ktoré považujem za dobré. Raz dôjdu do veku, keď budú rozhodovať sami za seba. Verím však, že na základe mnohých informácií, ktoré sa učia od malička, sa rozhodnú lepšie. A najmä s láskou k sebe samým.

Motivácia a výsledky
Bohužiaľ, dodnes je najsilnejším motivátorom pri zmene stravovacích návykov zdravotný problém. Vtedy je človek ochotný obetovať svoje zvyky za stratené zdravie. Mnoho ľudí pritom prekvapuje, ako krásne na sebe cítia zmeny. Telo zalieva príval energie, odchádza pocit chronickej únavy, človek je schopný zdolať nové a veľké prekážky. To všetko preto, že prestal zaťažovať telo potravinami, ktoré vôbec nepotrebuje a ktoré ho vyslovene dostávali na ,,kolená’’. Mnoho ľudí si napríklad myslí, že potreba spánku je po výdatnom jedle normálna. Nie je. Telo vypína, aby nemuselo vynakladať energiu na pohyb a vykonávanie ďalších činností, pretože musí spracovať škodu spôsobenú zjedením vyprážaného rezňa s majonézovým zemiakovým šalátom. Preto športovci nejedia takéto jedlá pred vrcholovými výkonmi. Je dobré sledovať a počúvať telo, ako reaguje na jednotlivé potraviny. Či je po ich unavené alebo naštartované k ďalšej činnosti. Tak by to správne malo byť. A možno sa popritom odhalia intolerancie na niektoré potraviny. Každý sme originál, každý si prechádza niečím iným, a preto potrebujeme individuálny prístup. Bolo by úžasné, ak by sme sa naučili ochoreniam predchádzať prevenciou. Robili si pravidelné očisty, pôsty a pravidelný pohyb. Taká prechádzka v lese nás nabíja neskutočnou energiou.

Sila v deťoch
Viete, čo bolo neuveriteľné a zároveň úplne prirodzené pre môj život? Môj syn. Ako dvojročný, po devia- tich mesiacoch chemoterapií, prišiel v našej záhrade k stromu a objal ho. Úplne spontánne a sám. Nikto mu to nekázal. Jednoducho to spravil. Objal platan a držal ho. Slzy mi tiekli po lícach a len som to je ho prirodzené správanie, ktoré v sebe zabíjame dnešnou dobou, pozorovala.

dsc_1047

Od detí sa môžeme učiť často viac, ako ony od nás. Nielenže nás zrkadlia, ale ukazujú nám, akí by sme mohli byť. Spontánni a šťastní. Dieťa napríklad vie, koľko jedla mu stačí. Nenúťme ich dojedať. Oni presne vedia, kedy majú dosť. Kopírujú čo jeme a chcú byť ako my. Dieťa samo nezistí, že pestrofarebný termix či vyprážaná zelenina je to jediné čo zjedia. Veď predsa vyrastajú na čistých zeleninovo-ovocných príkrmoch, s neosolenými sacharidmi v podobe cereálnej ryže, zemiakov, batátov, pšena. A nepotrebujú za odmenu cukor. Skúsme ich neučiť tie ostatné veci, budujme novú generáciu zdravých, šťastných a uvedomelých ľudí. Verím, že aj ony nám pomôžu cítiť sa lepšie, spontánnejšie a zodpovednejšie za to, čo do seba dávame. Sme to, čo jeme. V tej vete je povedané všetko…
dsc_0980

Michaela Weberová,
majiteľka zdravých potravín:

„JEDZ, MILUJ A ODPÚŠTAJ“

Kedysi som emócie zajedala jedlom. Smútok, hnev, nedostatok lásky, sebaobviňovania…  Nedokázala som sa ovládať a nejakým spôsobom to rázne zastaviť. Dnes si jedlo s láskou užívam. A ešte ma to aj živí.

Otec
Prvé antipatie k jedeniu do mňa od detstva vštepoval môj vlastný otec. Vraj keď nebudem chudá nemôžem byť šťastná. Neskôr k posudzovaniu môjho vzhľadu pridal tvrdenia, že nie som ani dosť dobrá. Vyvolal tým vo mne odpor nielen k jedlu, ale už aj ku mne samej. Takto sa rozbehol zdanlivo nezastaviteľný kolotoč diét, cvičení a tvrdých hladoviek. Celý život ma to trápilo. Dávala som si otázky a hľadala odpovede. Pochopenie prišlo až pred pár rokmi – nemôžem hľadať vinu v sebe. Generácia našich rodičov jednoducho nevedela prejavovať lásku. Takú tú úprimnú a tak, ako ju prejavujeme my dnes svojim deťom. Robili to po svojom. Ako ju sami dostali a ako sami vedeli. Mnoho z nás tak prevzalo do života nespracované veci nielen od nich, ale aj od našich prarodičov a praprarodičov.

Babka
Moja babka celý život túžila vyzerať ako Marilyn Monroe. Skutočne sa jej to v mladosti aj darilo, keďže jedla len kapustu a pila vodu. Často sa nahlas zamýšľala nad tým, ako som mala zdediť metabolizmus po dedovi, ktorý bol chudý ako pavúk. Dnes sa pri tých spomienkach už len usmievam. Po odhalení rodinného tajomstva som totiž zistila, že dedo nebol skutočný otec môjho otca. Takže som jeho metabolizmus ani nemohla zdediť. Za to babkin program, čo mala v hlave, som zdedila. Ale aj to som si uvedomila až nedávno. A aj to, že babka si tú svoju celoživotnú obeť, vzdanie sa jedla, dodnes neužíva. Nepochopila totiž, že výzor šťastie nezrkadlí.

Dcéra
Mám dcéru, ktorá má alergiu na niekoľko potravín. Choroba našich detí je signálom, že niečo nie je v poriadku. Nie s nimi, ale s nami. Deti nám toho mnoho zrkadlia. Začala som sa teda viac venovať svojej zlomenej duši a čím viac som uzdravovala samu seba, tým sa viac sa zlepšoval aj zdravotný stav mojej dcérky. Verím, že príde deň, keď budeme obe úplne vyliečené. Odpustiť som odpustila. Svojim predkom, aj sebe. Všetko má však svoj čas. Aj hojenie rán ako dôsledok zdedeného rodinného balíčka.

Uvedomenie
Uvedomenie naberá svoju silu postupne, dozrieva ako čokoľvek v prírode. Preto som prestala na seba tlačiť a definitívne sa vzdala myšlienky o chudnutí. Učím sa to, čo mnoho iných žien. Prijať sa takú, aká som. Cítiť sa dobre v tele matky, v tele ženy svojho muža . Učím sa pri pohľade do zrkadla vidieť v sebe tú krásu. Vonkajšiu, i tú vnútornú. Učím sa zmeniť program voči jedlu, ktoré som celý doterajší život vnímala ako hrozbu. Ak vám totiž celý život ide v hlave film o tom, ako veľmi nemáte rada svoje telo, stane sa pre vás jedlo hrozbou. Učím sa nadobudnúť v sebe pocit bezpečia a lásky, ktorej mi ako dieťaťu nebolo dopriate tak, ako by malo. To všetko je proces. Šanca, že sa raz budem mať naozaj rada. Úplne a so všetkým.

Osud
To, čo mi v detstve nebolo dopriate, mi Boh dožičil v podobe môjho muža. Až pri ňom som pochopila, čo skutočne znamená láska. Najmä láska cez žalúdok. Bez výčitiek. A strachu. Jedlo vytvorené ním vyzerá ako umenie. Obraz. Chutí ako niečo veľmi silné a neskutočne intenzívne. To, čo mi bolo kedysi zakazované, mi bolo zrazu dopriate. Vďaka môjmu mužovi  som si vytvorila k jedlu vzťah. Postupne som ho prehlbovala a citlivo vnímala, čo mi dáva a ako na neho reaguje telo i duša. Potraviny a jedlo sa stali mojou vášňou. Teda našou spoločnou. Začali sme sa pohrávať s myšlienkou, že by sme mali dať o nej vedieť ďalej. Podeliť sa o svoje skúsenosti s inými. Tak vznikol koncept Láskavé potraviny.

kolaz2

Láskavé potraviny
Irónia osudu. Mojím zamestnaním sa stala láska k jedlu. Po štyroch rokoch od prvej myšlienky sa koncept Láskavých potravín stal skutočnosťou v pokojnej dedine, kúsok za Bratislavou. Sem, do starodávneho domčeka  za nami jazdia zákazníci aj desiatky kilometrov, aby si mohli dobre nakúpiť, vypiť kávu, porozprávať sa o živote, či len nasať netradičnú atmosféru obchodu. Vážim si ich a som im vďačná za ich príbehy, ktoré zrkadlia aj moje životné situácie. Ak sú vnímaví, a to niektorí sú, a veľmi, chodia od nás s lepšou náladou a často aj s novými radami ako vďaka správnej ingrediencii predísť boleniu hlavy alebo ako urobiť si kvalitný steak. Sme také malé čarovné miesto s mnohými príbehmi. Možno raz o nich budete čítať. Je úžasné, čomu všeličomu sa ľudia venujú. A ja mám to šťastie, že to niečo úžasné môžem s láskou predávať.

foto Vanda Samardžijová

Diskusia