Prijmete tento článok?

(KRÁTKA ROZPRAVA O PRIJATÍ… NA OBJEDNÁVKU 🙂 )
JE ZVLÁŠTNE, ŽE MA POŽIADALI NAPÍSAŤ NIEČO O PRIJATÍ AKURÁT V OBDOBÍ, KEĎ NIE SOM V TEJTO „DISCIPLÍNE“ MAJSTERKOU, V KAŽDOM PRÍPADE JEDNO VIEM – ZAŽILA SOM STAVY ÚPLNÉHO PRIJATIA A JE TO SKVELÉ.KEĎ ČLOVEK NEŽIJE V PRIJATÍ, TAK SA „ŠKUBE“… KONKRÉTNE ŽIVOTU V JEHO RUKÁCH… AKO HOVORÍ JEDNA MOJA OBĽÚBENÁ ČESKÁ ZNÁMA.

To, že prijatie neznamená nechať si skákať po hlave, asi viete. Že to nie je pasivita, ste už asi tiež počuli. Skúsim teda tento všade dostupný základ moderného „osobnostného rastu“ podčiarknuť vlastnou skúsenosťou. Napríklad vo vzťahu. Sledujem veľa žien, ktoré sú nespokojné so svojím partnerom. Roky sú schopné sťažovať sa, rozchádzať a schádzať a čakať na jeho zázračnú zmenu. To, že žijú s lekciou ušitou na mieru tiež nemusíme na tomto mieste asi vysvetľovať. Že keď ju nepochopia a nezačnú od seba, budú sa v nej motať donekonečna. Prípadne iným skvelým spôsobom ako „úspešne“ zatočiť so vzťahovou lekciou je nič nepochopiť, neprijať partnera aký je, rozísť sa s ním a v priebehu krátkeho času si začať s niekým podobným, prípadne horším, lebo vtedy zvyknú lekcie pritvrdiť. Tomu sa hovorí – vstúpiť vo vzťahoch do tej istej rieky… a vôbec to nemusí byť s tým istým človekom. Stačí tá istá nepochopená lekcia v inom tele s iným tetovaním a inými manipulačnými technikami. A čo je teda začiatkom každého pochopenia? Prijatie. Prijatie nie je pasívne. Naopak! Je to nutný začiatok každej úspešnej aktivity.

Osobne sa mi stalo, že som vo vzťahu chápala lekciu, učila sa, prijala som ju skoro úplne celú, ale stále ako keby vo mne občas prerazilo malé očakávanie, že sa ten druhý predsa len zmení. Drobné neprijatie. Vedela som, že kým neprijmem človeka na sto percent takého aký je, nemôžem sa s ním rozísť, lebo by ma za rohom čakala jeho kópia. Pamätám si deň, keď som necítila najmenší náznak sklamania, ani len rezignáciu, ale veľkú lásku a pochopenie voči osobe, s ktorou som sa mohla napokon v mieri rozísť. V úcte, s prianím len toho najlepšieho. Odvtedy sa mi lekcia nezopakovala, dokonca ani nepripomenula, emócie voči minulému vzťahu sú pozitívne neutrálne. Prijatie dokonale zafungovalo. Oslobodilo ma.

foto (177).jpg

Je to tak so všetkým. Čomukoľvek sa „škubem“, sa mi cyklicky do života vracia. Viem, že kým niečo vnútorne neprijmem, môžem to očakávať v rôznych špicatých prevlekoch, ktoré ma zväčša pichnú presne vtedy a toľko, koľko mi je „treba“. Verím tomu, že tak to je nie len s jednotlivcami, ale aj so spoločnosťou. Kým budeme voči veciam bojovať, dostaneme protitlak. Kým budeme niečo odmietať, bude nám to stále chodiť do našich životov. Kým neprijmeme naše chyby z minulosti, pripomenú sa. Asi to znie nepochopiteľne… „Ako môžem prijať násilie? Chorobu? Bezcharakternosť?“… pýtajú sa aktívni riešitelia v neprijatí. Samozrejme, nemusíme nič z toho prijať. A cítiť sa významne ako bojujeme za“ správnu vec“. Lenže, keď sa na dej pozrieme úprimne, zistíme, že tieto boje majú krátkodobé víťazstvá. Všetko sa nám cyklicky vracia… aj v osobných aj spoločenských životoch, lebo to „všetko“ nám dookola dáva šancu byť konečne prijaté, aby sa už vracať nemuselo.

Vždy keď toto niekde spomeniem, podaktorí sa na mňa hnevajú. Aj to sa učím prijať. Pre tých, ktorým niečo z tohto predsa len zarezonovalo, skúsim zhrnutie. Predstavte si balvan v strede cesty, ktorý vám bráni v jazde autom do práce. Zastavíte pred ním a hneváte sa naň. Je to sprostý balvan. Jednoznačne. Je to nehorázne! Vy ho najprv začnete hejtovať na facebooku, potom spíšete proti nemu petíciu, prípadne proti nemu vyvoláte zhromaždenie proti balvanom, Balvan bude opľutý, nenávidený, ale bude stále tam. Jedného dňa ho prijmete. Fyzicky ho prijmete. Vezmete ho do rúk. Prijmete ho tak, ako keď vám niekto podá darček alebo škatuľu s koláčmi. Zrazu ho máte fyzicky prijatý. Držíte ho v rukách. A teraz čo? No nič. Stačí ho položiť na kraj cesty a bez zbytočného hnevu prejsť autom na voľný asfalt. Prijatie je nutný začiatok úspešnej aktivity.

Znie to jednoducho, životné situácie však poznáme na škále od „blbá doprava“ až po „rodinná tragédia“. Takže prijímanie má niekedy náročné úrovne. Moja ďalšia skúsenosť? Vždy sa dá niečo prijať… aj to, že túto kladu aktuálne ešte prijať nedokážem. To minimálne človeku ušetrí veľkú stratu energie od vyčítania si. Keď sa raz náhodou stanete majstrom v prijatí, (to už nehovorím z vlastnej skúsenosti ale z pozorovania iných majstrov) budete si vedieť v prijatí stáť za svojím názorom, povedať jasné nie, niekoho v prijatí poslať do zadku, niekoho doň v prijatí aj kopnúť. V prijatí toho, že dotyčný to totiž nemá ako inak pochopiť.

Posledné moje vypozorovanie súvisí so sebaprijatím. Keď mám obdobia, že seba neprijímam, neviem naložiť ani s ničím iným. Dokonca sa mi podozrivo v živote kopia ľudia, situácie, veci, témy, ktoré sa mi prijímajú ťažko. Lezú mi na nervy, chcem aby sa zmenili, aby boli iné, lebo „ja predsa viem najlepšie ako by čo malo byť“. Rozčuľujem sa. A čím je moje rozčúlenie hlučnejšie, tým viac potrebujem prehlušiť nespokojnosť so sebou. Je to moje pozorovanie, moja overená skúsenosť, môžete ju a nemusíte prijať. Ale iné ako niečo naozaj svoje ponúknuť neviem.

Takže rovnako za seba ďakujem, že som si mohla opäť zľahka oprášiť prijatie, lebo zas som sa začala trochu „škubať“ a verte tomu, je to veľmi únavné a hlavne – bezvýsledné.  V prijatí sa totiž človek dostane do pokoja a v pokoji mu napadnú tie najlepšie riešenia. Niekedy sa dokonca samotným prijatím vec vyrieši sama. Opäť nehovorím nič nové, keď dám rovná sa medzi prijatie a pokoru. A proti gustu a pokore nie je veru žiaden dišputát.

TEXT Adela Vinczeová
FOTO Daniela Matušková

Diskusia

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

%d blogerom sa páči toto: