Reklamy

KONIEC

Kde kúpite LÁV

PŘIJDEME NA SVĚT S HLUBOKOU
VRÁSKOU NA ČELE

S vráskou a zvláštním pohledem, který zarazí každého rodiče. Ten pohled mluví sám
za sebe:
„Tak jsem tady zas a koukám, že to bude opět pěkná dřina… Učit se, učit se, učit
se… Lenine, tys to tam nahoře říkal… Ale mámu mám krásnou, to zas jo!
Překrásnou…“
Vytvoříme si první velkou závislost. Potřebujeme mít tu krásnou a voňavou mámu
neustále u sebe. Hypnotizovat ji pohledem, cítit její pohlazení, vidět ji pořád se
usmívat. Stáváme se závislými na pocitu, že jsme v bezpečí. Že nás má někdo rád.
Že někam patříme. Že jsme milovaní. Poprvé v životě cítíme absolutní štěstí,
protkané motýlkama v břiše a nekontrolovatelným výskotem.
Krása. Ale přišli jsme se sem učit, ne výskat radostí.
Takže někdo si vybere mámu, která se skoro vůbec neusmívá. Někdo mámu, která
křičí. Mámu, co nemá čas nebo si nás nevšímá, když natahujeme ruce. A někdo i
mámu, která tady vůbec není. Odejde pryč a my celý život trpíme pocitem viny, že
odešla kvůli nám.
Vybíráme si oba rodiče. Vybíráme si rodinu.
Otce alkoholika, ségru, co pořád žaluje, bráchu, kterého mají všichni radši. Babičku,
co nás neustále sekýruje, dědu, kterého jsme nestihli poznat, ale prý byl moc fajn,
psa, který umřel a nechal nás tady naprosto vyděšené a opuštěné, s pocitem, že nás
nikdo nemá rád, že nikam nepatříme, že jsme divný, ošklivý, hloupý, pošahaný a
naprosto zbytečný.

A pozor, další velká závislost ťuká na dveře. Vybíráme si partnera, abychom se
necítili sami. Děláme všechno, co chce, aby byl šťastný. Aby se pořád usmíval.
Čteme o spřízněných duších a hledáme iluzi lásky, která neopouští, neodchází,
nebolí.
To, čeho se nám kdysi nedostalo, chceme teď po našem partnerovi. Pozornost,
objetí, ujištění, bezpečí, pochvalu, splynutí, definici toho, kdo jsme:
„Motýlci v břiše, zase je cítím, panebože, spřízněná duše je tady!!!“
Krása. Jak dojemné. Ale přišli jsme se sem učit, ne chytat motýly.

Pokračovanie v tlačenej verzii LÁV VIII.

VLASTINA KOUNICKÁ SVÁTKOVÁ

O autorke textu
Vlastina je známa z médií predovšetkým ako „dievča, ktoré otrávila Bonda“ (Casino Royale, 2006), avšak repertoár jej aktivít je omnoho širší. Popri filmových a seriálových úlohách (Ženy v pokušení, Hodinu nevíš, Gangster Ka, Kukučka, Tajné životy, Hotel, atď.) si stihla počas svojho života vyskúšať aj úlohu redaktorky, návrhárky šperkov (značka Adore) či spisovateľky. Písanie je pre ňu v posledných rokoch aj určitou formou terapie. Jej životné príhody a zamyslenia však oslovujú tiež tisíce neznámych žien, ktoré ju sledujú na sociálnych sieťach. Im, ale aj všetkým ostatným, ktorí majú chuť ponoriť sa do hlbín vlastnej duše, je určená Vlastinina knižná novinka Prostor pro duši. Objednať si ju možno cez web: www.prostorprodusi.com.


Polčas rozpadu

Tma. Skrat. Ticho. Bolesť na hrudi, vydesený pohľad. Otázka, na ktorú som nestihla
nájsť odpoveď… Toto je koniec. Koniec svetla, koniec energie, koniec myslenia. Koniec
sveta. Môjho sveta.

Moje ja prestalo existovať. Rozpadlo sa na milión malilinkých neidentifikovateľných
čiastočiek, ktoré sa rozplynuli vesmírom dostratena. Tá, ktorou som bola predtým, v tom
momente prestala existovať. Zostalo len prázdno. Stíchol aj tlkot srdca a nastala klinická smrť
mojej podstaty. Celý doterajší život s ňou spojený, všetko, na čom som si kedy zakladala,
zrazu stratilo svoj význam. Hoci nebyť minulosti, nemali by sme prítomnosť ani budúcnosť.
Vďaka teda za všetko, čo bolo. Za facky, ktoré som dostala, aj za tie, ktoré som rozdala. Nie
som na ne hrdá, ale priznávam, aj toto som bola ja… nemôžem to len tak vymazať ako status
či fotografie na sociálnej sieti…
Som tu. Priznávam, som zmätená. Kto to som? Čo cítim? Prečo mi všetko to, čo som doteraz
žila, zrazu nedáva zmysel? Tento bolestný stav straty spojenia s tým, čo bolo – nazvime ho
koncom starého ja – je absolútne kľúčový. Veľa ráz je spojený aj s termínom „vyhorenie“, čo
je výstižné, lebo ak človek vnútorne vyhorí, naozaj prestal existovať. A potom mám na výber.
Buď zostanem len tou prázdnou vyhorenou schránkou, ktorá sa bude tváriť, že sa nič nedeje,
alebo si dovolím znovu sa narodiť. Prvá možnosť je jednoduchšia a po pravde, nejaký čas
bola aj mojou voľbou. Ak sa však rozhodnem pre znovuzrodenie, spustím nezastaviteľný,
nenávratný a nepredvídateľný sled udalostí, ktoré nasmerujú môj život celkom iným smerom.
V ideálnom prípade smerom k sebe. Ale nebude to jednoduché. Pretože nič, čo v tomto živote
má skutočnú hodnotu, neprichádza na zlatom podnose.

Pokračovanie v tlačenej verzii LÁV VIII.
Text Andrea Konečná Gažová

KONIEC

MEXICO – Playa del Carmen,…

4. február 2017. Vyťahujú ma z mora a prevážajú na breh. Hovoria na mňa. Veľmi ich nevnímam. Cítim len veľký tlak v bruchu a prosím, aby to povolilo.  Inštruktorka ma posiela domov oddýchnuť si, neriešim, idem, veď snáď vie, čo robí.. hlavne nech to prejde. V noci som sa budím na to, že sa dusím, že sa neviem nadýchnuť, ale upokojujem sa, že to sa telo spamätáva… nad ránom sa snaží môj priateľ so mnou spojiť, no nevládzem hovoriť. A tak ma prosí, nech mu napíšem, čo sa stalo. Nechce sa mi, všetko ma bolí, no píše a nedá sa odbiť ako keby tušil, že niečo nie je v poriadku. Okamžite kontaktuje známu profesionálnu potápačku. Ona mu potvrdzuje, že mi ide o život a musí ma dostať do nemocnice.

Mňa, čo som v Mexiku a nenávidím všetky nemocnice? Volá mi neustále… odmietam vravím, že si oddýchnem a zajtra odletím domov…On vie, že ak poletím – zomriem. Ja však nie…

Prosí ma a hovorí mi s najväčšou láskou v hlase: „Láska, prosím, ak ma ľúbiš pôjdeš, nie kvôli sebe, ale kvôli mne, kvôli nám….“ Ja nakoniec súhlasím po asi hodine idem, len kvôli nemu. Som v čakárni, ležím od vyčerpania a bolesti, ale majú tam prípad. Asi hodinu sa tam dusím. Aj by som išla preč, aj keď sa nevládzem pohnúť… ale sľúbila som to priateľovi. Tak ostávam. (Dnes, spätne keď si to vyhodnocujem a prechádzam si určité momenty vidím, ako som sa nemala rada, ako je možné, že niekto vás ľúbi viac ako vy sám SEBA? Ako je možné, že nám často záleží viac na druhých, ako nám samým na sebe? Čo sa musí stať, aby sa to zmenilo? Aby sme sa videli, vážili si seba, svoj život, svoje zdravie? Naozaj to musíme stratiť všetko, aby sme si to vážili, milovali a boli zato vďační? Nie je iná cesta?…)

Posielajú ma do nemocnice – na ultrazvuk pľúc…  Sú šokovaní výsledkom. Pod tlakom sa mi posunulo srdce, stlačili orgány, poškodili pľúca a nervový systém. Napájajú ma na prístroje, musia vytiahnuť vzduch, ktorý mám v pľúcach… Zrazu cítim len obrovskú bolesť na hrudníku a ako keby vysal niekto život so mňa a viac si nepamätám…

Ráno sa preberám. Žijem. Prišli ma pozrieť všetci spoluúčastníci Mastermindu, ktorí tu boli so mnou… a tí odlietajú preč. A tak sa mi na posteľ dávajú zvyšky peňazí čo im zostali, môj ruksak, nohavice, tričko, pas a moju informovanú fľašu.

Odchádzajú domov… kývajú … ja tam zostávam na posteli napojená na prístroje, snažím sa neplakať, nedať znať zúfalstvo, ale bojím sa veľmi…. som sama, v cudzej krajine, neviem čo bude a ja som ani nikomu nepovedala, ako ich ľúbim… nič… Transportujú ma do hyperbarickej komory….

V komore klesáme do hĺbky a sťažujem sa na pichanie v srdci. Mám pocit, že mi roztrhne ušné bubienky. Začínajú mi tŕpnuť ruky aj nohy, po 4hodinách ma vyberajú… nevládzem od vyčerpania, od bolesti strácam vedomie.

Nad ránom som sa zobudila, stál pri mne doktor a videla som, že mi drží ruku ale necítila som to… myslela som, že ešte bdiem.

Zrazu vytiahol prístroj, ozubené koliesko a prechádza mi po nohách a rukách.  Pozerám, vidím, že chodí po mojom tele, ale nerozumiem, že nič necítim….Ten pocit, ten moment, neprajem zažiť nikomu v živote… vidíte sa vnímate, ale nič neviete spraviť…ste uväznená… nič neovládate. Ako keď staviate domček z karát a on sa rúti. Stekali mi slzy po tvári, nemohla som si ich utrieť….

Pokračovanie v tlačenej verzii LÁV VIII.


HELENA KOHÚTOVÁ

O autorke textu
Bývala profesionálna športovkyňa
dnes podnikateľka, líderka tímu,
ktorá uspela vďaka cieľavedomosti
a motivácii ísť vytrvalo za svojím
cieľom. Jej tím presahuje 160 000
ľudí a nachádza sa v deviatich
krajinách. Dosiahla skvelé výsledky
a zárobky, s ktorými prišli aj skúšky
života. V niektorých obstála a v niektorých
sa bohužiaľ nepoučila až
kým ju život úplne nepritlačil na
samé dno a nevzal jej všetko.
www.helenakohutova.com,
www.lifequalityinabottle.com
foto: Ľubomíra Petrová

Koniec je cestou k novému a lepšiemu začiatku

Konce nemusia byť vždy príjemné, nie každý ich má rád, lebo končí niečo, čo poznáme a na čo sme zvyknutí. Konce sú také zvláštne, niekedy môžu byť oslobodením a inokedy utrpením. Väčšinou ľudia neprijímajú dobre konce, aj keď sú nevyhnutné, lebo narúšajú a oslabujú ich istotu, komfort, bezpečie, niečo o čo sa môžu oprieť, čo je stále a vedia to kontrolovať. Koniec totižto so sebou vždy prináša nejakú zmenu, buď zmenu uvádza, alebo je jej následkom. A zmena vždy prináša určitú dávku neistoty, ale aj príležitosť na nový začiatok.

Ako vy vnímate konce? Sú pre vás oslobodením alebo skôr utrpením? Zistila som, že to ako pristupujete ku koncom vo svojom živote, vypovie veľa o tom, ako dokážete zvládať výzvy života, ako viete reagovať na zmeny a neočakávané udalosti. V mojej praxi a v osobnom živote som sa naučila, že každý človek má inú kapacitu schopnosti zvládať zmeny a konce. Sú ľudia, ktorí prijímajú zmeny veľmi ťažko, bránia sa im, držia sa toho starého a svoju pozornosť venujú minulosti a tomu, čo strácajú. A potom sú ľudia, ktorí sú otvorení zmene, nebránia sa jej a skôr sa pozerajú do budúcnosti na to, čo nové môžu získať, vytvoriť a kým sa môžu stať.

Ja osobne sa kamarátim so zmenami, mám ich rada a potrebujem ich v živote, inak začnem byť nervózna a mám pocit, že stagnujem. Musím však priznať, že aj keď ľahko prijímam zmeny, niektoré konce v živote vedia byť veľmi ťažké a bolestivé pre každého. Mám vo svojom živote viacero ľudí, pre ktorých sú zmeny veľmi náročné, nemajú ich vôbec radi, ale vďaka tomu vytvárame rovnováhu. Neznamená to, že sú slabší, iba inak reagujú na vývoj života a je pre nich náročnejšie prijať a uskutočniť zmenu. Aký koniec ste naposledy zažili alebo práve prežívate vy? Je to koniec vášho vzťahu alebo manželstva? Mení sa váš zdravotný stav, na ktorý ste boli zvyknutí? Nadišiel koniec vášho profesionálneho smerovania či povolania? Končí sa váš určitý životný štandard? Končí sa určité obdobie alebo etapa vo vašom živote, vo vzťahu alebo v práci? Alebo ste zažili to najťažšie, smrť, koniec života niekoho, kto vám bol blízky?

Pokračovanie v tlačenej verzii LÁV VIII.

Katarína Zacharová

O autorke textu
Katarína Zacharová je slovenská spisovateľka,
rečníčka, trénerka a koučka v osobnom rozvoji
a autorka transformačných programov. 
V roku 2009 založila vzdelávaciu organizáciu
RealWoman pre ženy. 
Napísala tri knihy: ​Končím so strachom,
Dobrý pocit a ​Ako dostať od života,
čo chceme. 
Viac nájdete na www.katarinazachar.com.

Reklamy

Diskusia

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.