O hodnotení druhých

 

Aký je rozdiel medzi konštatovaním a ohováraním? Pre magazín LÁV sa zamýšľa známa blogerka Lýdia Petrus.
Priestor na vyjadrenie necháva i ďalším.

Štyri moje najlepšie kamarátky sa stali matkami približne v rovnaký čas. Plus jedna najdôležitejšia kamarátka – moja mama, sa stala dvojnásobnou mamou (áno, mám o 22 rokov mladšiu sestru). Keďže sa tieto moje kamarátky navzájom nepoznali, zdalo sa mi prirodzené pozoznamovať ich, veď si môžu poradiť, vymeniť skúsenosti a navzájom si s deťmi trošku pomôcť. A tak sme sa stretávali v parku, začali sme si všetky písať a ja som rady, čo som od nich postrehla, začala posúvať mojej mame, ktorá nemá až toľko času zisťovať, aký nosič na trhu je momentálne najlepší, či aká nová hračka urobí z mojej malej sestry génia budúcnosti.

Ale tieto ,,porady“ za veľmi krátky čas skončili. Hlavne kvôli tomu, že každá kamarátka vychováva dieťa úplne inak. Prvá podľa poctivej komunistickej knihy Naše dieťa, lebo ako vraví ona, aj jej mama ,,Máš režim – máš pokoj“. Druhá pochopila, že jej wild child, ktorého vychováva v troch jazykoch, sa nikdy nebude hrať s kockami, keď ho robí šťastným hrať sa s kamienkami. Tretia svoju dcéru nechá byť hore do jednej v noci a spať do desiatej a štvrtá neočkuje. No a moja mama dovolí mojej sestre oveľa viac ako dovolila mne. Ale každá je matkou svojho dieťaťa a je len na nej, ako a čo z neho vychová. K tomuto názoru prišli samé, keď zistili, že táto vojna nemá jedného víťaza. A tak šokujúce správy o výchovných návykoch tej druhej hovoria len mne. Asi preto, aby som si navždy zapamätala, že takto sa nepomáha.

„Keď počujem chýry ktoré o mne niekto šíri, som v úzkych.
To predsa nie som ja, to len bez slova hnev vrie vo mne.“
– Šimpe Ondruš, pouličný básnik

Poza chrbát

Minule mi môj frajer povedal, že je dosť nesexy, keď ohováram. Že toho robím už priveľa a čo ma vlastne je do iných ľudí. Na otázku, či on vôbec neohovára, odpovedal, že on sa snaží tie negatívne vlastnosti u ľudí skôr pomenovať ako fakty. Tak som sa zamyslela. Kde je hranica ,,povedať svoj názor“ a hovoriť ,,poza chrbát“. A keď poviete svoj názor, a potom hovoríte poza chrbát, je to tiež ohováranie? Alebo keď nepoviete svoj názor, lebo sa vás naň nikto nepýtal a nechcete poučovať, ale predsa ho máte a potrebujete ho vypustiť s niekým iným, lebo ste z toho roztržití, tak to je čo? Či poza chrbát by sa malo hovoriť len v dobrom? Volala som tej kamoške, ktorá má wild child (ach, a to som chcela byť super anonymná). Povedala, že podľa nej sa ohovárači delia na tri skupiny:

  1. Ľudia, ako jej stará mama. Žena, ktorá na nikoho nehovorí nič v zlom, len sa jednoducho teší, že má informáciu, a podá ju ďalej. Je jedno, či je negatívna alebo tajná. Podá ju ďalej z čírej radosti, že ju vie.
  2. Riadni ohovárači, ktorých momentálne nazývame hejtermi. To je moderné (cítim sa ako samozvaná trendsetterka). Ale starí dobrí ohovárači sú tu veky. A vždy, keď sa vám čká, spomeniete si na nich.
  3. Ľudia ktorí nerozumejú, ak niekto hovorí o ľuďoch, čo nie sú v miestnosti.

A vraj tá tretia skupina, to je zjavne jej manžel. Má pocit, že keď mu hovorí o niekom, kto pri nich nie je, v istom momente sa na ňu pozerá tak, ako keby sa vážne zamýšľal nad jej inteligenciou, keď je natoľko ,,primitívna“, že potrebuje hodnotiť cudzí život, potreby, konania.

 

„S hodnotením ľudí som sa určite stretla, a sama si občas vyjadrím názor cez konanie druhých. Ale! Ohováranie netolerujem. Prvotne s ´ohovárajúcimi´, súcítim alebo v momente na nich úplne zabudnem, pretože mám na sebe veľa, veľa a veľa práce. Avšak niekedy sa aj stane, že ohováranie ma ´vyhajpuje´ k ešte väčšej produktivite. Viem meniť negatívny vplyv na pozitívny.“
– Mária Švarbová, fotografka

Sloboda

Mám pocit, že sa úplne inak ,,ohovára“ na východe a na západe. Na východe sa len zhromažďujú klebety. Ľudia žijú v malých mestách, tak čo iné im zostáva, nie? (Na svoju obranu by som chcela povedať, že som z Michaloviec.)

Na západe z toho občas cítim nejaké zvláštne poučovanie. A niekedy, pardon, pôvodne som to naozaj myslela ako pozitívny článok, vyslovene zlo. (Na svoju obranu by som chcela povedať, že už pár rokov žijem v Bratislave.)

Poznám niekoľko ľudí, ktorí keď sa so mnou zoznámili, jedným dychom povedali svoje meno a informáciu, že sú hejteri. Naozaj! Viete, ako to je, keď zoznamujete ľudí a hovoríte o nich pár pekných slov. Toto je Anička Dušička, podniká s nábytkom, surfuje a je to hejterka. Troška som si uletela. No a tí hejteri, ktorí sa pýšia, že sú hejtermi, jednoducho ohovárajú iných ľudí a keď ich stretnú, povedia im to. Tí ľudia ich za to neznášajú, ale hejterom to neprekáža. Slobodne si hovoria, čo chcú, majú málo kamarátov, lebo málokto s nimi vydrží, ale zase s málokým vydržia oni.

„Rozlišujem medzi súdením druhých a konštruktívnou kritikou – tej je bohužiaľ žalostne málo, keďže je k nej potrebná snaha o pochopenie – myslím, že práve empatia je to, čo ich odlišuje. Snažím sa odsudzovanie neodsudzovať, keďže viem, že často pramení z neistôt a frustrácií.“
– Dominika Žáková, maliarka

Kde je pravda?

Potom sú ľudia, ktorí sa snažia byť s každým za dobre, čo som napríklad aj ja.

Sedíme s Laurou v bare, v tom príde niekto, kto to napríklad prehnal s parfumom alebo má výstredné oblečenie a vy sa len tak na seba pozriete a pochopíte. Je to hádam ,,menej“, ak je to nevyslovené? Neviem.

Ja si myslím, že nikto nemá právo súdiť iných. Hodnotiť ich. Lebo čo je vlastne tá pravá pravda? Čo je tá správna miera parfumu? Čo ak sa to má nosiť tak, že ťa rozbolí hlava? Čo ak sa nemajú veci k sebe hodiť? Čo ak máme všetci chodiť vyzývavo oblečení? A či neplatí to staré známe – rob, nos, ži tak, aby si bol ty sám so sebou spokojný? A čo ak tvoja nespokojnosť pramení práve v tvojej spokojnosti? Alebo spokojnosť z nespokojnosti?

 

Nehodnotne ma, plís!

Posledné dni sa snažím obliekať to, čo sa k sebe najviac nehodí (nech to znie akokoľvek). Nosím veľa vzorov, vysoké ponožky vo vzorovaných, fakt nepekných, ale ako nebo pohodlných, runnerských botaskách v kombinácii s hodvábnymi blúzkami a lesklými sukňami a vždy, keď prídem do práce moja (najobľúbenejšia) kolegyňa sa na mňa len pozrie a smeje sa. Vtedy jej s úsmevom na perách odpoviem, že ma nedokáže uraziť, ani presvedčiť o opaku. Cítim sa totiž skvelo. Oveľa lepšie, ako keď mám na sebe len jednu farbu a konzervatívne náušnice.

Je to ako keď prídete do galérie a uvidíte ,,machuľu“ na plátne a pomyslíte si, že toto by ste dokázali aj vy. Ako keď uvidíte fotku, ktorú by mohol odfotiť každý. Ako keď si radšej kúpime tričko za tri eurá namiesto kvalitného dizajnérskeho kúsku.

Som individualistka. A najradšej si všetko robím sama. Mám svoj blog, kde si píšem, čo chcem, mám svoje divadelné projekty, kde si hrám, ako chcem a vytváram videá na internete, ktoré sú celé podľa mňa. Chápem, že to môže znieť chválenkársky či samoľúbo, ale nie je to tak. Je to len strach. Strach, že pre niekoho nie som dosť dobrá, strach, že sa niekomu otvorím a nebudem sa mu páčiť. Strach, že si nenájdem svoje miesto, preto sa snažím si ho vytvárať. Pretože hneď, ako o mne má niekto rozhodovať, chytím stres. Ako napríklad z tohto článku, ktorý musí ešte schváliť veľa ľudí, kým si ho prečítate. A potom ho zhodnotíte. A tiež nebudem s vami v jednej miestnosti. Ale nedá sa tomu ubrániť.

text Lýdia Petrus foto Mária Švarbová, Dominika Žáková, Šimpe Ondruš, Chiara Rendeková

Diskusia