Najväčšou silou je vedieť stratiť…

Čo je to byť silným? Po mnohých zemetraseniach, blúdeniach, stratách, výstupoch a klesaniach na ceste životom mi to dnes vychádza tak, že najviac SILY som pobrala v momentoch, keď sa mi zdalo, že som najslabšia.

Že som najviac ´dolu´, že som práve v tej veľkolepo režírovanej hre vesmíru ten najväčší outsider a ´LOSER´. Loser je predsa ten, čo stráca… No dnes sa mi zdá, že čím viac som stratila, tým viac som nadobudla. Čím viac som bola ochotná strácať to o čom som bola tvrdošijne presvedčená, že to musím mať, dosiahnuť, cítiť, aby som bola silná, v poriadku, akceptovaná, tým viac ma moja nahota losera oslobodzovala a posilňovala. Áno, stratila som veľa ilúzií. O tom, čo všetko by som mala dosiahnuť, urobiť, vyzerať v očiach druhých, aby som sa cítila prijatá a milovaná. Strácala som jagavé pestrofarebné pierka pýchy a tvrdohlavosti, ktoré mi mali zaručiť hrejivý a bezpečný pocit. Chcela som sa zahrievať pocitom, že keď napĺňam očakávania druhých (rodiny, frajerov, šéfov, spoločnosti, guruov, Boha…), vtedy som úspešná, dobrá, milovaniahodná. Ukryť sa v definícii bezpečia, ktorá znela, že keď niečo konečne mám, niekam dorazím, niečo dosiahnem a splním, budem už naplnenou a úplnou bytosťou. (Lebo dovtedy sme iba také nehodné torzá, všakže?…). Silu som hľadala u mudrcov a v knihách. Aby ma „neomylne“ viedli. (A keď budem bez omylov, budem silná!) SILU som chcela nadobúdať izolovaním sa (však keď mi nikto nič nevezme, budem mať dosť!), ale aj zachraňovaním druhých (lebo veď až vtedy som správny, a teda aj silný človek). Verila som, že silu nadobudnem mávnutím čarovného prútika, keď ´zapadnem´ do nejakého prostredia. Keď zdolám všetky výzvy, ktoré po mne chcú druhí. Hľadala som ju bezcieľnymi potulkami po svete (na všetko zabudnúť…) a potom zas precíznym naplánovaním si života a dňa podľa návodu na milimeter presného a sledu ´duchovne jediných správnych a morálnych krokov´ (hlavne to mať všetko pod kontrolou, však áno?…) SILU som si zamieňala so snahou zotrvávať vo večnom očarovaní zamilovanosti, či konštantnom pocite príjemna, so snahami natrvalo sa zabudovať do systému, s tým, že „už viem, čo pekné a dobre znejúce napísať do kolónky zamestnanie“, s počtom lichotivých slov a potľapkaní mojím smerom…  A potom som sa ocitla niekde úplne INDE. Sama, v chlade, tme, neistote. Ponapĺňala som stovky očakávaní druhých o mne a mojej ceste. A bolo mi z toho… mizerne… Stokrát mi blysla nádej, že už konečne niekam a k niekomu patrím. A hneď po nej trpká pachuť, že aj tak stále neviem patriť SEBE. Po izolácii a strážení si svojej sily iba pre seba som zistila, že z nehybnej energie, ktorú nie som ochotná dávať a investovať, sa jednoducho nedá žiť. Je mŕtva… Po zachraňovaní druhých som zistila, že som vlastne vzala silu nielen sebe, ale aj im, pretože som neverila v ich schopnosti a vlastnú jedinečnú cestu. Prvý, kto ma čakal doma vo dverách po návrate z potuliek bola frustrácia z toho, že nič z toho, čo som tu nechala, sa zázračne nevyparilo. Páčivé slová a potľapkania popraskali ako bublinky v okamihu, keď som čelila skutočnej životnej výzve a tme, do ktorej som musela vkročiť napokon sama. A v knižnici plnej múdrych kníh a návodov od guruov ako žiť, zostala panika a bezradnosť z toho, že po poslednom vodcovi a guruovi sa vždy zjavil nejaký ďalší, s novými poučkami a návodmi, ktoré som musela implantovať do svojho života. Aby som nemala absolútne čas započúvať sa do iných návodov a rád, možno tichších a nenápadnejších, ktoré sa mi drali spod srdca, z môjho vnútra… Musela som si priznať, že nič z tohto, o čom som si myslela, že zafunguje a urobí ma silnou, v skutočnosti nezabralo. A že som… loser…

Dnes som vďačná, že som sa v živote ocitla v situácii, keď som sa naozaj cítila na dne. Že som stratila všetko, o čom som kedy predpokladala, že ma spasí a urobí silnou. Rozpadlo sa to na hviezdny prach… Nemohla som robiť to, čo som milovala. Nemohla som fyzicky byť nablízku tomu, ktorého som milovala. Nemohla som sa oprieť o to, že v (nejakej) spoločnosti niečo formálne znamenám, som niekto významný. Nemala som žiadnu istotu vo vzťahoch, práci, financiách. V ničom, kam som len dohliadla. Na päť metrov okolo mňa len sivo-sivá hustá hmla neistôt, strát, neznáma, obáv, bolesti… Nikto ma netľapkal po pleci. Nebol dokonca ani nikto, kto by ma objal. Nikto mi neukazoval smer popri ceste. Vlastne, áno, takí boli! A bolo ich dosť. Ukazovali mi rôzne smery. No ja som akosi intuitívne tušila (a vďaka za to!), že sa nemôžem vydať podľa ich rád a máp. Že musím nejako inštinktívne zapnúť prastarý kompas v sebe, a vydať sa sama do tej zúfalo mliečnej hmly. Vedená len… sebou… Tým, čo som v tom loserstve našla na dne svoje duše. Tým, čo tam bolo odjakživa, a čakalo ma tam vždy. Odpovede, ktoré som si mohla dať len ja sama. Musela som staviť všetko na jednu kartu. Na vieru v seba. Na vieru v seba v hmle. A urobiť prvý nepatrný krok. A za ním ďalší. Noha k nohe, centimeter k centimetru. Pomaly, trasľavo, potom istejšie, pokojnejšie… Až mám zrazu za sebou hodný kus cesty. Len ja, hmla, a ten hlas odkiaľsi zvnútra. No akosi to šlo. Ten smer som stále mala. A šla ďalej a ďalej. Ako to? Neviem, úprimne, neviem, ako to funguje. Ale funguje. Nohy vás zrazu nesú. Zladené s rytmom vášho srdca. Oboje vyživované tou odvahou. Odvahou losera v tichu a s prázdnymi rukami uveriť, že aj tak viem, a aj tak mám…

„Najväčšia sila je v tom, objať všetky svoje kroky, ktoré sme nazývali omylmi, stratami a prepadákmi, tou najláskavejšou láskou, akej sme schopní a vidieť v nich to, čo sme potrebovali, aby sme boli tým, čím sme dnes.“

A potom prichádza tá chvíľa. Rozhovor v tichu, neistote, šere, s únavou v nohách. Keď je to už len medzi Tebou a Tebou. V tej chvíli slabosti, poníženia a loserstva, že nič nevyšlo, sa konečne pozrieš tým správnym smerom. K sebe. Začneš sa pýtať sama seba. Čo vlastne z toho všetkého naozaj chceš? Čo z toho si bola ty? Naozaj to všetko potrebuješ? Aby si sa cítila šťastná, úplná a SILNÁ? Dať dôveru tomu, komu si nikdy veľmi neverila. A tým ho – seba nabiť nevysvetliteľnou SILOU… Ach, ja som vždy hľadala správne cesty. Do zničenia, do rozdrapenia sa, do uzúfania. Kým som pomaličky, postupne, cez slzy, bolesť a strácanie, nezačala pripúšťať, že možno správne je všetko, čo sa mi deje v živote. Čo práve cítim. Po čom práve túžim. Čo práve robím. Čo sa mi podarilo vytvoriť. Čo som zažila, pretože moja duša si tým musela preskákať. Aby vyrástla, zmúdrela, zvráskavela… zosilnela. Dáš konečne SILU svojmu hlasu a pripustíš, že správne je to, čo sa odohráva medzi tebou, tvojou dušou a Bohom? Aby ťa to doviedlo k pravde o tebe a tvojej ceste?…

„Najväčšia sila je vykročiť aj do neistoty, tmy, smerom, kde zdanlivo nie je NIČ, len ten náš hlások, ktorý vlastne nikdy nebol slabý.“

Najväčšia sila je podľa mňa v odvahe vypnúť šum zvonka a dôverovať tomu, čo  sa mi prihovára zvnútra. Najväčšia sila je v tom, objať všetky svoje kroky, ktoré sme nazývali omylmi, stratami a prepadákmi, tou najláskavejšou láskou, akej sme schopní a vidieť v nich to, čo sme potrebovali, aby sme boli tým, čím sme dnes. Najväčšia sila je vykročiť aj do neistoty, tmy, smerom, kde zdanlivo nie je NIČ, len ten náš hlások, ktorý vlastne nikdy nebol slabý. Len bol prekrytý všetkým možným ostatným. Aby som okúsila silu, musela som sa naučiť plakať. Aby som okúsila silu, naučila som sa nevedieť, a aj tak kráčať ďalej. Aby som okúsila silu, vystavila som sa skúsenosti nepáčiť sa okoliu, byť trápna, ťarbavá, aj loserská… Aby som okúsila silu, zamilovanosť som sa musela naučiť pretaviť do činov oddanosti a viery, keď si uvedomíte, že druhého ľúbite naozaj, aj keď vám práve ´nič nedáva´, naopak, chce od vás, aby ste si siahli hlboko do seba a objavili tam svoje skutočné JA. A vtedy si uvedomíte, že ste dostali najviac, čo ste kedy mohli. Cez ochotné strácanie všetkého možného, čím som sa chcela vybudovať, vytvoriť svoj status, prestíž a zmysel, prísť k svojej holej loserskej podstate, objať ju, a potom už len ľúbiť ako koňa, ochraňovať, podporovať. A ona nás za to svojou SILOU bude viesť presne tam, kam treba… Dnes tomu verím. Naša sila vyrastá práve z chvíľ, ktoré nazývame tmou a slabosťou…

text Alexandra Tinková foto redakcia

 

 

Diskusia