Kedy budem šťastná?

… Keď dokončím vysnívanú knihu. Keď mi dorastú vlasy a budem krajšia. Keď sa naučím tú ťažkú pesničku vo francúzštine a všetci mi za ňu zatlieskajú. Keď budem mať o „x“ viac peňazí a o „y“ menej gramov.Keď prídu raz tí, čo mi ublížili a povedia ´prepáč´, aby som cítila tú pravú satisfakciu. Keď ma už tak veľmi nebude hnevať chrbát, hluční susedia, premávka v centre mesta, čašník v kaviarni, pomalý komp, príliš chladné počasie, príliš horúce počasie, príliš vetra, dažďa, slnka… Keď pochopím, prečo som stretla toho muža. Keď pochopím, prečo sa mi nepodarilo toľko vecí v živote. A keď sa mi všetky ďalšie už iba podaria. Na dvesto percent, samozrejme. Keď sa naučím nerobiť chyby. Keď nájdem elixír večnej mladosti a keď vyriešim zmysel života. Keď ho dovediem do dokonalosti.

Ten môj život. Potom. Potom budem šťastná. Teraz ešte nemám čas, sorry! … O čom sme to vlastne hovorili? O šťastí? Ach, vidíte, toľko vecí treba urobiť ešte predtým, než budeme naozaj šťastní! Šťastie chce tak veľa práce, tak veľa rokov, úsilia, analyzovania, naplánovania, presného zadefinovania, toľko obetí, korekcií a absolútneho poznania, že vlastne mnohí z nás k nemu asi ani nedôjdu. Asi iba tí vyvolení… Alebo… Alebo to je všetko úplne inak?… Žeby šťastie od nás nechcelo až tak veľa? Vlastne iba jednu jedinú vec? Rozhodnúť sa. ROZHODNÚŤ SA PREŇ. Volá nás, máva nám pod nosom, aby sme si ho zvolili. Videli. Spoznali pod tou hromadou vecí, ktorými sme ho zahádzali. Aby sme sa zastavili v tom večnom „robení“ šťastia a začali ho jednoducho… cítiť… ŽIŤ. … Postupom času zisťujem, že najmenej žijem a najmenej šťastia pociťujem, keď so svojím životom bojujem. Tento boj je pre mňa opakom šťastia. Boj s prúdom rieky. Boj s tým, že veci sú dnes práve také, aké sú. A že ďalší milión vecí mi chýba. Že ja som dnes tým, kým dnes som. A nie som tým, kým by som tak strašne byť chcela… Priznávam, aj ja som vo svojom živote doviedla do dokonalosti umenie byť nešťastná zo všetkého možného. Bola som dlho a chronicky nešťastná z toho, že cítim to, čo cítim. Nemala som rada svoje pocity, zakazovala som si ich, a chcela som sa v sekunde cítiť inak. Správne, ha-ha…. Bola som nešťastná, že som v mnohých veciach iná, ako druhí, vyčnievajúca. Že nie som tam, kde píšu múdre knihy, že by sme mali byť. Veľmi dôkladne som sa vedela týrať pocitmi nespokojnosti a nešťastia zo svojej finančnej situácie. Dokonca z toho, že môj článok nepochopilo toľko ľudí, koľko som si predstavovala. Nešťastná z vlastnej nedokonalosti. Keď som nezaspievala dokonale, nevyriešila nejaký konflikt dokonale, keď som sa nezobudila do dokonalej krásy. Že ma niekto neľúbi, ako by mal. Teda dokonale! Nešťastná z toho, že ani moje zdravie nie je vždy dokonalé. Že neviem toľko cudzích rečí, koľko kamarátka. Že ma nelajklo toľko ľudí, koľko ju… Áno, áno, aj z takýchto drobností si dokážeme vytvoriť optiku nešťastia na vlastný, krásne nedokonalý život! Malé aj veľké veci, v hocičom môžeme nájsť nešťastie a utrpenie. Ak tak veľmi chceme.

alex-autorka-clanku

Ja som ešte nedávno bola nešťastná za to, že mám ešte stále pocity voči mužovi, voči ktorému by som ich (podľa správnosti) už mať nemala! A najviac nešťastná som vedela byť, keď som ľuďom nedokázala odpovedať na otázku: A čím si ty dnes? … Začali mi ju často klásť v čase, keď som sa rozhodla určité veci ukončiť, a niektoré si začať budovať úplne od začiatku, krok po krôčiku, ako novorodenec. Malo a mohlo to byť nádherné obdobie, plné objavovania, začínania, učenia sa, zosilňovania zo dňa na deň, ako keď si kvet razí svoju nádhernú cestu spod zeme k slnku. Ale ja som sa tou otázkou – Čím si? – nechávala tak často strhnúť do pocitov nespokojnosti, výčitiek, až hanby, že som si túto krásnu lezúňsku etapu života nedokázala vychutnávať. So všetkým ŠŤASTÍM začiatočníka, ktoré k tomu patrí… Kládla som si ju postupom času stále častejšie a častejšie, oveľa viac, ako ma ňou obťažovali druhí, som sa ňou mučila sama: Hej, tak čím si vlastne? Ako to, že postávaš ešte len tu? Keď by si mala byť dávno už tu? A si ty vôbec niekým??? Kto ťa pozná? Kto ťa uznáva? Komu si už čo dokázala? Aké máš za sebou úspechy? Dobré body do kolónky kariéry? Je ťa vôbec dosť? Je dosť toto, čo dnes si? … Takto som do seba vyrývala a vyrývala dlhé mesiace. Nešťastná, chorľavá, s perami stisnutými do prísneho výrazu učiteľky, večne hľadajúcej chyby. Nestačila som si. Nevedela som sa prijať takú, aká som. Lezúňa, ktorý sa chce tešiť z objavovania nových vecí. Ktorý má ešte celý život pred sebou na to, aby sa stal v niečom majstrom. A chce si ten každodenný proces jednoducho vychutnávať. Taký, aký je. Takú, aká som… Keď som sa postupne začala prijímať takú, aká som, cez tie husté, tučné pocity nešťastia a nespokojnosti sa zrazu začalo predierať… šťastie. Šťastie z toho, že som dnes presne tam, kde som. Že som tak nedokonalá, ako len ľudská bytosť môže byť. Som šťastná za svoje chyby. Veď kto iný by ma naučil viac???! Som dnes šťastná, že som vždy nemala toľko peňazí, koľko som podľa správnosti mala mať. Naučilo ma to napríklad vedieť požiadať o pomoc, a stala sa zo mňa Xena bojovníčka, ktorá si poradí s každou situáciou v džungli! Som šťastná, že som ešte nedokončila tú vysnívanú knihu, lebo bude lepšia a silnejšia o ten kus a čas, ktorý musí ešte dozrievať. Som šťastná za každý svoj falošný tón pri spievaní, lebo prezradil, že niečo cítim. Som šťastná a ľúbim dnes všetky svoje pocity. Veď to ony ma vedú najspoľahlivejšie cestičkou môjho života a sú mi najdrahším ukazovateľom!

“Som priam nepretržite šťastná v prítomnosti slnka. A učím sa byť šťastná aj medzi kvapkami dažďa.”

Som šťastná za ľudí, ktorí ma neprijímajú a nechápu. Nútia ma tak o to viac prijímať, chápať a ľúbiť samu seba. Som šťastná, keď ma zabolí chrbát, lebo mi láskavo ukazuje, aké bremeno by som mala zo svojho života zložiť, aj za pokrkvanú tvár po nie práve najvýživnejšom spánku, lebo značí, že mám rušný život. Možno ten spoločenský, a možno ten myšlienkový! Som šťastná, keď občas vyprsknem v hneve. To predsa znamená, že žijem! A aby toho nebolo dosť, niekedy viem byť nekonečne šťastná za posteľ. Za voňavý vankúš. Moje chuťové poháriky sú do zbláznenia šťastné za dobrý koláč (aj keď ja sama ho ešte neviem upiecť, ale aspoň mám pred sebou ďalšiu výzvu, no nie?) Som priam nepretržite šťastná v prítomnosti slnka. A učím sa byť šťastná aj medzi kvapkami dažďa. Som šťastná, že pod oknami mi behá nová generácia pouličných mačiek. Pozorujem ich kráľovské umenie byť šťastnými. Ako to len robia… Jednoducho berú. Berú, čo im dnešok a tento okamih ponúka a urobia si z toho čosi ešte lepšie, krajšie. Mačky, majstri šťastia. Učím sa od nich, pozorujem ich z okna, a som šťastná. Dnes som šťastná aj za to, že k tomu mužovi ešte naozaj cítim príliš emócií. Bože, aké ŠŤASTIE. Vedieť ľúbiť. Seba, druhých… Len tak… Len tak som si dnes ráno vybehla do lesa. Videla som okolo seba samé šťastie. Vdychovala som voňavý septembrový vzduch, pozorovala vzory kôry na stromoch, šuchotala teniskami v lístí, počúvala drozdie songy o ich vtáčom šťastí… A odpovedala som im svojou pesničkou šťastia. Šťastia o tom, že áno, niekedy neviem odpovedať druhým na otázku čím dnes som? Neviem presne pomenovať svoje zamestnanie, profesiu, zaradenie sa v tejto spoločnosti. Viem len, že som … Saša. Žena. Tá, čo ľúbi, tá, čo niekedy plače, čo je niekedy strašne nedokonalá. Niekedy nevládze. Niekedy sa jej nedarí. Niekedy neviem. Niekedy nechcem nič. Niekedy hľadám. Vstávam zo zeme. Niekedy vydržím iba v prítomnosti lúčov slnka. Niekedy viem aj ublížiť. A potom ma to mrzí. Spím, jem, cítim, spievam, bežím, vidím, dotýkam sa, túžim… A som z toho šťastná. Takéto, presne takéto je moje šťastie. Dnes, tu a teraz. A čo to vaše?

 text Alexandra Tinková, foto Alex Kiňová, pixabay

 

A čo robí šťastnými nás?

lav_01

„Každý úsmev, každý spokojný hosť ma nabíja energiou. keď niekto ocení vedomosti a snahu, ktoré som odovzdal, keď pochváli jedlo, miešané drinky či pivko, som hrdý na seba, na kolegov za barom i v kuchyni a cítim, že má naša práca zmysel.“

Juraj Malovecký, čašník

 

lav_04

„Pre mňa sú šťastím moje deti. Mám dvoch synov a vnúčatá… okrem toho sa príjemne cítim v práci, medzi ľuďmi. som zvyknutá celý život stáť a venovať sa im. Je mi s nimi jednoducho dobre.“

Anna Déčiová, pracovníčka v galérii

 

lav_06

„Mám možnosť stretávať sa s energickými, fantasticky mysliacimi ľuďmi a kreatívne sa rozvíjať. Je to najlepší spôsob, ako zlepšovať  svoje sociálne zručnosti, nadväzovať nové kontakty, zlepšovať jazykové znalosti a hlavne cestovať.“

Weronika Marszalek, modelka

 

blogerka

„Som šťastná, že môžem svojím blogom inšpirovať druhých. nové farebné kombinácie, iný pohľad na módu alebo viac odvážnosti v obliekaní, ktoré sa vďaka mne objaví na uliciach, je naozaj príjemné zadosťučinenie.”

Iveta Horváthová, blogerka 

foto Alex Kiňová

Diskusia