Jediná cesta k úspechu

V živote môžeme byť naplnení jedine vtedy, ak si vytvoríme život sami podľa seba. Podľa svojich najodvážnejších predstáv a prianí. To je jediný trvalý a uspokojivý úspech, ktorý môžeme dosiahnuť.Každý z nás. Neznamená to, že cesta k nemu je jednoduchá. Vyžaduje si veľa obetí. Treba, aby sme sa otočili smerom do nášho vnútra a našli sami seba. Keď to však  zvládneme, môžeme si byť istí, že sme uspeli.

Mala som 23 rokov a sedela som v  jednej pražskej kaviarni. Oproti sedel on a srdce i telo sa mi chvelo nádejou a strachom. Tak veľmi som si priala, aby to tentoraz vyšlo a prestala som si vyčítať, že som nám nedala ani len šancu. On mal však iné myšlienky. Povedal mi, že stretol inú. Čo nasledovalo potom, neviem. Nepočula som jeho slová nevnímala som časopriestor okolo mňa. Nikdy ma nič tak nebolelo, ako v tej chvíli. Vedela som, prečo sa to stalo. Tento moment bol vyvrcholením celého môjho predchádzajúceho života. Všetko do seba zapadalo ako v majstrovskom predstavení na javisku. Ani neviem ako som uplakaná prišla domov. Sedela som na posteli a zrazu som zakúsila pocit radosti a slobody. Cítila som vyslobodenie z nekonečne dlhého životného cyklu. O niekoľko mesiacov neskôr som išla na kineziológiu, ktorá mi otvorila oči dokorán. Bola to dokonalá chvíľa – týždeň pred mojím odchodom do Číny. Nepamätám si, čo sme tam presne riešili, ale viem, že som potom pochopila všetko v mojom živote ako kúsok skladačky. Videla som, ako sú jednotlivé momenty neoddeliteľne spojené. Pochopila som, že otázkou nebolo, prečo mi on vtedy zlomil srdce, ale čo bolo príčinou tejto situácie. Celé svoje detstvo som si myslela, že niečo nebolo v poriadku. Stále som mala pocit, akoby som sa narodila omylom. Akoby som na tento svet nepatrila. Nerozumela som si s mojimi rovesníkmi a dokonca ani s rodinou. Snažila som sa tak veľmi zapadnúť a  vyzerať normálne, až som sa začala ísť proti sebe samej a ubližovala som si tým. Myslela som si, že keď sa budem baviť o oblečení alebo o tom, čo ostatných trápi, že možno nezbadám, ako veľmi som odlišná. Pamätám si veľa rozhovorov, v ktorých som síce odpovedala, ale cítila som sa ako v nejakom vákuu. Cítila som, ako keby sa čas zastavil a ja spolu s ním. Vedela som, že som v akomsi medzipriestore. Nebola som nikde a dúfala som, že tie nekonečné – pre mňa neobohacujúce rozhovory – sa skončia a ja sa vrátim späť. Veľkú časť svojho života som sa cítila opustená. Sama.

„Začala som chápať, ako veľmi emócie a myšlienky ovplyvňujú ľudí.”

Ľudia okolo mňa túto prázdnotu nevedeli zaplniť. A keď som hľadala pomoc zvonka, nebola som šťastná. Prázdnota sa iba zhoršila. Nevedela som, prečo sa tak cítim. Po kineziológii mi to začalo byť jasné. Do šiestich rokov ma vychovávala prevažne babička. Milovala som ju, ale bola to tvrdá žena vychovaná drsným obdobím druhej svetovej vojny. Necítila som, žeby mi ona vedela odpovedať na otázky týkajúce sa zmyslu života alebo obdivovať so mnou prírodu. Cítila som sa nepochopená. Áno, vždy som mala zvláštne otázky a zaujímala som sa o veci, ktoré ostatní prehliadali. Keď sme sa s rodičmi a babičkou presťahovali, tieto pocity pretrvali. Nedostala som lásku, ktorú som tak zúfalo potrebovala. Cítila som sa ešte viac osamelá. Všade okolo bolo toľko nevypovedaného smútku a žiaľu. To je asi jediný a veľmi dôverný pocit, ktorý mi môj domov evokuje. Bol to smútok, o ktorom sa nehovorilo. Stále, keď som sa na tento smútok snažila poukázať, nebolo mi to dovolené. To ma veľmi ovplyvnilo, pretože som sa naučilo v tichosti pozorovať ľudí a premýšľať nad tým, prečo žijú tak ako žijú. Pýtala som sa samej seba, prečo ľudia nie sú šťastní a tak veľmi sa trápia. Nechápala som, prečo trávia toľko veľa svojho drahocenného času pri televízii a prečo radšej nerobia niečo, čo ich skutočne naplňuje. Keď som mala 10 rokov, prečítala som si Murphyho knihu Moc podvedomia. Úplne ma okúzlila. Písal o tom, ako si realitu tvoríme my sami. Naše myšlienky tvoria náš život. Bola som touto knihou úplne unesená a nedokázala som myslieť na nič iné. Začala som pozorne počúvať, čo mi ľudia hovorili a uvedomila som si, že to, čo prežívajú, presne odráža ich životy. Pochopila som aj to, že keď sme nešťastní, budeme robiť rozhodnutia, ktoré tento smútok prehĺbia. Nedovolíme si napríklad ísť na úžasnú dovolenku, pretože si to prosto nezaslúžime. Alebo neukončíme nezmyselnú hádku, pretože my sme predsa tí smutní, a preto musíme byť obeťou až do úplného konca. Aj keby to malo znamenať rozvrat manželstva. Začala som chápať, ako veľmi emócie a  myšlienky ovplyvňujú ľudí. Aj keď som si to všetko uvedomila, nedokázala som to vo svojom zmeniť, kým som neodišla do Číny. Keď som bola doma, snažila som sa pomôcť mojej rodine byť šťastnejšou tým, že som na seba brala bolesť každého z nich. Neskôr som pochopila, že naša generácia je iná. Omnoho citlivejšia. Keď chceme niekomu pomôcť, vieme na seba stiahnuť jeho problémy. Viem, že to môže znieť šialene, ale je to možné pomocou prenosu energií. Keď je niekto smutný, okolo seba nosí to, čo nazývame energiou smútku. Je to obláčik energie, ktorý sa neustále vznáša okolo daného človeka. Keď chceme niekomu pomôcť, tento obláčik k sebe zavoláme a nosíme ho my. Môžeme zavolať celý obláčik, alebo len jeho časť. To vysvetľuje to, že keď sa vám vaša kamarátka posťažuje, jej odľahne no vy sa cítite na nič. Máte pri sebe jej obláčik energie. Preto je veľmi dôležité uvedomovať si túto dynamiku, ktorá neustále prebieha. Keď vieme tieto obláčiky energie rozpúšťať, vyvarujeme sa tým mnohých problémov. Ja som týchto obláčikov mala neskutočne veľa – od všetkých rodinných príslušníkov, priateľov ale aj ľudí, ktorých som vôbec nepoznala, no chcela som im pomôcť. Nie je preto prekvapujúce, že som nevedela, kto skutočne som. Je to ako keby sme so sebou nosili osoby ostatných ľudí. Ale naše pravé Ja je uväznené vnútri. To ma priviedlo do takmer šesťročného vzťahu, v ktorom som bola väčšinu času nešťastná. Viem, že môj partner bol dobrý človek, ale mala som pocit, že som nemohla dýchať. Dusil ma.

„Prvý raz som cítila, čo to znamená, keď sa spojíme s dušou.”

Manipuloval mnou a ja so svojím malým sebavedomím som nevedela, ako sa z toho celého vymaniť. Mala som pocit, že umieram zaživa. Celé tie roky boli ako jeden strašidelný deň. Stále rovnaký. Nevedela som, ako to mám zmeniť a tak som robila iba jednu vec, ktorú veľmi dobre poznám. Modlila som sa o pomoc. Modlila som sa, aby som zažila taký vzťah, v ktorom budem mať pocit, že sa vznášam. Vzťah, v ktorom vládne úplná rovnocennosť a láska. Láska, ktorá nedusí. Začala som si myslieť, že možno ešte nie je neskoro. Potom som stretla jeho. Od prvého momentu som vedela, že môj život predtým bol iba jedno veľké klamstvo. Nemala som možnosť robiť rozhodnutia, ktoré by odzrkadľovali moje skutočné Ja, ale nechala som ostatných rozhodovať za mňa. Ale v tom momente, keď som ho stretla, som vedela, že sa musím z tej nočnej mory prebudiť. Prvý raz v  živote som cítila to, čo znamená milovať. Predtým som si myslela, že milujem, ale keďže som nepoznala lásku doma, nevedela som, čo to znamená. Bola som ním úplne fascinovaná. Prvý raz som poznala niekoho iného, zvláštneho a nekonvenčného. Moja duša začala tancovať. Prvý raz som cítila, čo to znamená, keď sa spojíme s dušou. Je to neopísateľne krásny pocit. Počas tohto obdobia sa môj duchovný vývoj veľmi urýchlil. Zažila som prirodzene to, čo som neskôr zistila, že sa nazýva kundalini. Bolo to iniciované naším prvým stretnutím, keď sme sa bavili o mimozemšťanoch, astrálnych snoch a prečo sme tu. Konečne zaujímavá konverzácia pre mňa! Ale vtedy som ešte stále bola vo vzťahu a bála som sa ho ukončiť. Rozhodovala som sa medzi istotou a láskou. Táto dilema mi neskutočne trhala srdce. Muž, ktorého som milovala sa ma raz opýtal, či opustím svojho partnera. Myslím, že asi to chcel skúsiť. Ale ja som bola ovládaná strachom a pochybnosťami a povedala som mu, že zostanem so svojím partnerom. Ako správna žena som verila, že to tak má byť. Bolo to jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote. Na výraz jeho tváre nikdy nezabudnem. Aj keď som tohto muža milovala, bála som sa, že spolu ešte nemôžeme byť. V mojom vtedajšom svete sa dobré veci diali ostatným, ale nie mne. Ten rok bol najťažší v mojom živote. Na križovatke. Ťažká choroba v rodine a pritom som sa k tomu človeku nemohla priblížiť. Nepustil ma k sebe. Môj milovaný pes zomrel, študovala som ekonómiu, ktorá bola zaujímavá, ale veľmi jednoduchá a nenaplňovala moju dušu. Vo vzťahu z pocitu povinnosti a neskôr sama so zlomeným srdcom kvôli mužovi, ktorého som milovala. Nedokázalo som byť nikde. Bola som na dne a všetko okolo mňa mi na to poukazovalo. Malo som v sebe toľko bolesti, o ktorej nemal nikto ani len potuchy. Celým týmto procesom som prechádzala úplne sama. Potom prišlo vyslobodenie. Dostala som sa do jedného magisterského programu o globalizácii a medzinárodnom obchode cez moju alma mater, VŠE v Prahe. Myšlienka študovať v Číne a v Belgicku znela ako to najlepšie, čo sa mi za posledné roky stalo. Neváhala som ani sekundu. Na Číne som najviac zbožňovala to, že som o nej nič nevedela. Len to, že bola dostatočne ďaleko – a to mi stačilo. Prvý raz v živote som mala pocit, že som sa mohla slobodne nadýchnuť. Sama za seba. Bolo to zvláštne, ale ako keby všetky tie rodinné programy a obláčiky energie zmizli. Aspoň z veľkej časti. Čína bola pre mňa očistec. Hľadala som tam samu seba. Natoľko sa mi tam páčilo, že som sa rozhodla tam vrátiť po Belgicku znovu a študovať čínštinu. To bolo jedno z najlepších rozhodnutí môjho života. Vedela som, že všetka tá bolesť, čo som predtým prežívala musí zo mňa von. Svoje dni som začínala a končila meditáciami a jogou. Trávila som voľné chvíle v tichosti a rozjímaní, a tiež v mori sĺz, ktoré som cez seba nechala prúdiť.

Písala som všetky moje pocity na papier a skúšala všetky možné techniky, aby som sa vyliečila. V tom čase som začala svoj prvý blog, ktorý síce už nemám, ale ktorý mi vnukol myšlienku, že môžem svoj život zmeniť. Síce mať dva magisterské programy v ekonómii a medzinárodnom obchode znie asi dobre pre veľa ľudí. Ale nie pre mňa. Pre mňa úspech znamená vytvoriť si život podľa našich snov. Život, ktorý odráža naše najhlbšie túžby, a ktorý sa odráža v našej duši. Viem, že žijem úspešný život, ak som každý deň šťastná, a ak robím veci, ktoré milujem. V Číne som si uvedomila to, čo som vždy vedela. Že som tu preto, aby som pomáhala ľuďom. Ľuďom, ktorí sa tiež cítia stratení, tak ako kedysi ja. Ľuďom, ktorí nevedia, ako z toho šialenstva von, a ktorí možno cítia toľko bolesti, že majú pocit, že to nemôžu už vydržať. Postupne som začala koučovať a viesť meditácie v Číne a potom neskôr po mojom návrate v Česku. Dovolila som si venovať sa písaniu, ktoré milujem a napísala som dve knihy – prvá je autobiografiou a druhá o tom, prečo sa bojíme žiť život našich snov. V Číne som našla samu seba a štyri dni po svojom návrate som stretla môjho súčasného manžela. S ním som spoznala to, o čo som kedysi v roku 2010 prosila – spoznať tú pravú lásku. Lásku, ktorá nebolí a ktorá je rovnocenná. Lásku, ktorá povznáša a inšpiruje. Teraz žijem život podľa svojich najkrajších predstáv, keď môžem každý deň robiť to, čo mi dáva zmysel a čo milujem – pomáhať ľuďom. Viem, že keby som si neprešla očistcom v Číne, ktorý vtedy odštartoval ten muž, nenašla by som samu seba. Viem, ako veľmi desivé je, zmeniť svoj život. Ale aj dobre viem, že ak to neurobíme, dovolíme, aby sme žili život, ktorý od nás ostatných očakávajú. Robíme veci, ktoré sú „správne“, a ktoré dávajú „logický zmysel“. Za logický zmysel sa však prezliekol strach, ktorý nás chce držať zviazaný, aby sme si neuvedomili kým naozaj sme. Môžeme sa snažiť dosiahnuť všetky možné veci. Môžeme si želať byť niekým iným a mať lepší dom, auto, oblečenie, či prácu. Ale urobí nás toto naozaj šťastnými? Úspech znamená robiť veci, ktoré nás napĺňajú, a ktoré milujeme. Úspech znamená povedať áno tomu, čo skutočne cítime, aj keď to znamená, že musíme prehodnotiť a zmeniť svoj doterajší život. Sme tu preto, aby sme priniesli svetu to, čo môžeme priniesť iba my. Každý z nás je jedinečný, a keď si dovolíme ísť za volaním našej duše a za naším srdcom, len vtedy vieme, že skutočne žijeme. Nemyslím len povrchovo na autopilota, ale že žijeme každú minútu, každý náš nádych. Žijeme plne a cítime plne. Viem, že keď dovolíme nášmu pravému ja, ktoré je pochované kdesi vnútri vyjsť na povrch, nebudeme sa báť starnúť, ani chcieť vrátiť čas. Pretože budeme žiť naplno a vedieť, že sme presne tam, kde chceme byť. Podľa mňa sa dá naozajstný úspech merať len podľa toho, či sa cítime naplnení a šťastní. Každý z nás zažíva „iniciáciu“ v podobe hlbokej bolesti, ktorá má potenciál premeniť náš život a náš vzťah k sebe samým k lepšiemu. Koniec koncov hľadáme sami seba, ale najprv musíme každý sám za seba prejsť svojím vlastným očistcom. Obdobím, keď sa prestaneme brániť tomu, čo už tak dávno cítime vo svojom srdci. Viem, že bolesť je pozvánkou na to, aby sme našli sami seba. Potom musíme ctiť to, čo sme v sebe našli tým, že postupne premeníme náš život tak, aby odrážal to, kým sme. Ak toto zvládneme, vonkajší úspech príde ako výraz toho, že sme povedali áno sami sebe a svojim snom.

text Sylvia Salow foto unsplash, Sylvia Salow

Sylvia Salow

Česká spisovateľka, životná koučka, blogerka a lektorka. Salow pomáha ľuďom rásť k ich plnému potenciálu odstraňovaním ich vnútorných blokov. Vďaka svojim vlastným skúsenostiam a práci s klientmi sa naučila ako využiť bolesť na to, aby sme našli sami seba. Jej prvá kniha je autobiografiou – Find Yourself: Going Distance to Discover Your Meaning (2015), otvorene v nej hovorí o okamžikoch, ktoré ju najviac ovplyvnili a priviedli na cestu sebapoznania. Ďalej napísala Become the CEO of Your Mind (2016), v ktorej vysvetľuje, odkiaľ sa berú negatívne myšlienky, strach, vina alebo pocity menejcennosti. Vysvetľuje tu, ako to zmeniť a prevziať tak späť kontrolu nad našou mysľou, aby sme mohli využiť svoj potenciál a byť šťastnými.

 

Diskusia