Má tvár anjela – aj keď chodí zahalená do čiernej –, vek a status vysokoškoláčky, ostro kontrastujúci s dušou zrelého človeka. Život fotografky Evelyn Benčičovej je plný krásnych paradoxov, hmotných aj nehmotných obrazov ukrývajúcich v sebe neuveriteľnú silu a zároveň akúsi ľudskú krehkosť.

Foto: Peter Spurný

Skôr hľadám ako ponúkam odpovede

Patrí medzi tvorcov, ktorí pracujú viac intuitívne než technicky.
Formálne pravidlá fotografie ju nezaujímajú. Sústreďuje
sa skôr na emócie, ktoré dokážu v ľuďoch vzbudiť. Dôkazom toho,
že tento jej prístup prináša výsledok, čo ľudí chytá za srdce, je
(okrem iného aj) fakt, že už dnes v jej životopise nájdete kopec
klientov, ktorých mená sú považované za synonymum úspechu.
Gucci, Frieze, Nehera, Berghain, Kunsthalle Basel a Institute for
Molecular Biotechnology in Vienna. Napriek tomu o sebe nerada
hovorí v spojitosti so slovom „úspešná“ a cíti sa ako bežný človek,
jedna z nás, len maximálne ponorená do toho, čo miluje. Do fotografie
a do života. Ten mohol vyzerať aj celkom inak. Keď sa jej
v šiestich rokoch začal kaziť zrak, musela totiž nosiť veľmi silné
dioptrie. V tomto období sa zrodila jej úžasná schopnosť intenzívneho
pozorovania a bezhraničnej predstavivosti. Po operácii
očí sa však rozhodla, že to, čo sa jej zrazu ukázalo v jasnom svetle,
musí zvečniť. A už sa nezastavila.


Témou tohto čísla LÁV je znovuzrodenie. Čo ti zíde na um, keď počuješ
toto slovo? Je to pre teba nejakým spôsobom osobná téma?

Znovuzrodenie alebo istý prerod je nutný pre rozvoj, a preto si
myslím, že sa táto téma dotýka každého, kto sa chce posúvať
ďalej. Ukončenie určitého obdobia vyžaduje zvliekanie starej
kože, ktorá vytvorí priestor pre niečo nové, iné a nepoznané.
Rast, či už fyzický alebo duševný, sprevádzajú bolesti, ktoré
naše telo i vnútro pretavujú do novej formy. Nie každý je na túto
obetu dočasného diskomfortu pripravený, alebo jej je vôbec
otvorený. Ja patrím medzi ľudí, čo toto znovuzrodenie, ktorému
predchádza určité odsúdenie, ba až usmrtenie istej časti seba,
vyslovene vyhľadávajú.

Zrejme veľa ľudí nechápe fakt, keď si niekto dobrovoľne vyberie
cestu – pri ktorej ide občas až na úplné dno, aby sa dokázal znovuzrodiť
a objaviť v sebe niečo nové, možno pravdivejšie… „Veď treba
platiť účty, hypotéky, krúžky pre deti… Načo filozofovať o zbytočnostiach,
keď na to nie je kapacita?“

Preto si myslím, že to nie je ideálna cesta pre každého. Vyberáme
si svet, v ktorom žijeme a do určitej miery určujeme jeho pravidlá.
Pre mňa je momentálne najdôležitejšie neprestajné vzdelávanie
a vývoj. Netúžim po stabilite či usadení sa, preto mám možno väčšiu
slobodu sa zmeniť, „znovuzrodiť”. Pretože odo mňa nezávisí
nikto iný, iba ja sama. Neodvažujem sa teda porovnávať s niekým,
kto má rodinu či iné seriózne záväzky. Napriek tomu si však myslím,
že rast a posun je dôležitý pre každého človeka, rovnako ako
premýšľanie o tom, čo sa deje okolo neho i v jeho vnútri. V opačnom
prípade by bol život len prežívaním a stagnáciou na jednom
mieste. Je toľko smerov, do ktorých sa môžeme ponoriť a rásť!

Ako sa dá v tomto období „ponorenia sa“ do seba ako tak fungovať?
Na prekonanie týchto období stačí – aj keď to vôbec nie je málo
– trpezlivosť a odhodlanie. Je potrebné nasledovať vlastnú intuíciu
aj napriek neúspechu alebo odmietnutiu. Musíte poznať svoj
cieľ, alebo ho aspoň vidieť ako svetlo v diaľke, ktoré osvetľuje cestu,
po ktorej kráčame.

Rozumiem. Teraz trošku odbočím od témy. Podľa mnohých terapeutov
je minulosť kľúčom k našej budúcnosti, keďže naše gény
a vzorce správania si chtiac-nechtiac nesieme v podvedomí už od
svojho narodenia… Súhlasíš?
Popravde sa s týmto tvrdením veľmi nestotožňujem. Samozrejme,
som si vedomá, že gény a dispozície, s ktorými sa narodíme,
rovnako ako situácia, do akej sa narodíme, nás čiastočne formujú.
Prikladaná hodnota vždy závisí od konkrétneho človeka.
Nemôžeme síce ovplyvniť, kde a za akých okolností prídeme
na svet, ale máme v rukách to, kam svoj život privedieme, a ako
s tým všetkým ďalej naložíme. Som vďačná za to, že žijeme v období
(a treba podotknúť, že aj v krajine, resp. na kontinente), keď
si môžeme sami tvoriť vlastný život a svoju budúcnosť. Môžeme
sa slobodne znovuzrodiť, vytvoriť si domov a rodinu z ľudí, ktorí
nás obklopujú a ovplyvňujú. Neznamená to, že by som tým chcela
povedať, že máme zabudnúť na to, odkiaľ pochádzame. Naopak.
Cením si, keď ľudia čerpajú zo svojho kultúrneho dedičstva
a vážia si ho. Citujem Hundertwassera: „Wer die Vergangenheit
nicht ehrt, verliert die Zukunft, wer seine Wurzeln vernichtet,
kann nicht wachsen.” Korene sú to, čo nás drží a je nemenné; no
to, kam vztýčime svoj kmeň, konáre a lístie, je pre mňa prvoradé.

Foto: Peter Spurný

Minulosť dostávame a budúcnosť si tvoríme.
Asi som človek, čo si cení výzvy viac
ako dary. (úsmev)

Predsa len, si si vedomá niečoho, čo si si
priniesla do svojho života a svojej tvorby –
hoc aj podvedome – z minulosti?
Pokiaľ ide o inšpiráciu a tvorbu, myslím si,
že všetka kreativita je ovplyvnená prežitými
zážitkami a podvedomými podnetmi,
prichádzajúcimi z nášho okolia a minulosti.
Verím, že aj samotná estetika každého,
kto tvorí úprimne, má reálny základ alebo
základy, na ktorých je postavená. Umelec,
v ktorého verím ja, tvorí z toho, čím žije
a žije tým, čo tvorí.

Vnímam to tak, že človek, ktorý tvorí, zažíva
určité znovuzrodenie pri každej novej
téme…
Vravíš správne, že každý projekt začína
nový život alebo presnejšie, novú kapitolu
života. Daná téma ovplyvňuje informácie,
ktoré prijímame a spôsob, akým ich
spracúvame; to, ako žijeme a niekedy aj to,
kým sme.
Je tento začiatok nových kapitol skôr o eufórii
či o bolesti?
Oboje. Eufória sa niekedy zrodí práve
z najväčšej agónie. Pojem utrpenia je
nutný k definícii pravého, uvedomelého
šťastia – lebo ten, kto nezacítil nedostatok,
často nevie precítiť plnohodnotnú
prítomnosť radosti. Nestránim sa bolesti,
pokiaľ nás má niekam priviesť. Desí ma
jedine prázdnota a emocionálna vyprahnutosť
– to je pre mňa skutočná chudoba.

Keď človek hovorí o tom, čo je v jeho vnútri,
tak ide v podstate o terapiu… V tvojom
prípade by sa dalo povedať, že fotografia
je vizuálnou terapiou.

Záleží to od konkrétneho projektu, ale
áno, poväčšine sú projekty formou terapie,
pretože si volím témy – nie vždy viditeľné
pre samotného diváka –, ktoré sa ma
bytostne dotýkajú. Tým, že sa im venujem,
vystavujem sa pocitom, ktoré tvorbu
ako isté ponáranie sa hlbšie pod povrch,
sprevádzajú. Často kladiem otázky a skôr
hľadám ako ponúkam odpovede. Niekedy
sa dostanem k určitému zmiereniu alebo
pochopeniu a niekedy je zrejme priskoro,
a vraciam sa znovu a znovu, o niečo
neskôr. Moja tvorba je work in progress
(v procese vývoja) rovnako ako moja osobnosť.
Je raritou, ak vytvorím niečo, čo
pokladám za kompletné a úplné.

FOTOGRAFIA PRE MŇA NIKDY NEBOLA,
A DOKONCA ANI DNES NIE JE JASNOU VOĽBOU.


Umelci o sebe a svojej tvorbe zvyknú pochybovať.
Zrejme ide o určitú hybnú silu
v celom tom procese… Avšak čo tomu predchádza?
Umelcom sa človek rodí alebo sa
ním stáva?

Nemyslím si, že sa už ako umelec rodí. Na
druhej strane nie je pravda ani to, že sa
ním stáva, keď uchopí svoj nástroj vyjadrovania,
či už je to pero, štetec alebo fotoaparát.
Vizuálna senzitivita a predstavivosť
sa vyvíja omnoho skôr. Niekedy ma to
privádza k pocitu, že len vyvolávam fotografie,
ktoré mám už roky naexponované
v hlave, taký spomalený analógový proces
spomienok a inšpirácie.

(úsmev) Pekná predstava. Cítila si už
v detstve, že vidíš a cítiš veci – povedzme
inak – než väčšina tvojich rovesníkov?

Vyrastala som v klasickom „krabicovom“
paneláku, postavenom na štvorci, ktorý
všetci prezývame podľa väzenia – Leopoldovo.
Jediný výhľad z nášho okna boli desiatky,
ba aj stovky ďalších okien, rozsvietených
obdĺžnikov, ktoré som sledovala
ďalekohľadom ako cez hľadáčik, čo zameriava
konkrétne obrázky. Vždy som však
videla viac než len to, čo bolo spozorovateľné.
Predstavovala som si celý byt a ľudí,
ktorí v ňom žijú, ich životy a celé imaginárne
svety, ktoré dnes inscenujem. V škôlke
som zasa počas poobedného oddychu
nikdy nespala a vždy som si vybrala jeden
objekt v zornom poli, ktorý som podrobne
študovala milimeter po milimetri: ako naň
dopadá svetlo, ako sa mení štruktúra
v závislosti od pozície… Myslím si, že v týchto
a v mnohých ďalších, zdanlivo nedôležitých
okamihoch sa formuje spôsob, ktorým
človek vníma svet predtým, ako ho
začne zaznamenávať.

Bola pre teba fotografia vždy jasnou voľbou?
Fotografia pre mňa nikdy nebola, a dokonca
ani dnes nie je jasnou voľbou. Je to
médium, prostriedok, ktorý momentálne
používam na (často neúspešné) vyjadrenie
mojich myšlienok a názorov. Spôsob,
ktorým sa vyjadrujem, sa môže kedykoľvek
zmeniť a aj sa mení – v závislosti od
projektu a momentálneho záujmu.

Spomínaš si na nejaký moment, ktorý všetko
zmenil?
Jeden z prelomových momentov bola
určite operácia očí, ktorú som postúpila
18-ročná. V tom momente som objavila vizuálnu
fascináciu, ktorá nebola len imaginatívna,
ale skutočná a pretrváva dodnes.
Predtým som nikdy nerozmýšľala nad
fotografiou ako nad svojím médiom, zaujímali
ma skôr slová. Tie dnes však spájam
v obrazoch.

Ako si sa v priebehu rokov zmenila ty a tvoje
umelecké vyjadrovanie?
Môj vizuálny jazyk sa samozrejme vyvíja
a mení rovnako ako ja. Začala som záujmom
o krásno, neskôr prešla do tendencie
šokovať a dostala som sa až k minimalistickému
zobrazeniu. Po sterilných, prísne
kontrolovaných kompozíciách som zrazu
začala inklinovať k väčšej dynamike a naturálnosti.
Niekedy uvažujem, či nie som
až príliš nestála, nekonzistentná… Ale nedokážem
prekonať túžbu stále sa púšťať
do nových vecí a experimentovať, čo myslím
si súvisí aj s mojím vekom a životným
obdobím, v ktorom sa nachádzam. Do
budúcnosti chcem prehlbovať najmä tematickosť
svojej práce, ktorá nevylučuje
vizualitu, no zostáva prvoradá. Inak som
vplyvom otvorená. Páči sa mi myšlienka,
že každý človek, názor, jav, ktorý mi prenikne
do života, sa v istej, priamej alebo
nepriamej forme, objaví aj na fotografiách.
Je to osobná vrstva mojej práce,
ktorá nie je viditeľná pre všetkých, asi
takmer pre nikoho okrem mňa, no napriek
tomu je dôležitá.

ZISTILA SOM, ŽE SA ČASTO POCITOVO
POZERÁM NA VECI TROCHU INAK
AKO VÄČŠINA ĽUDÍ.

Keď už si spomenula tie vplyvy, pri akej
konkrétnej činnosti najčastejšie nasávaš
podnety, pocity či myšlienky, ktoré ovplyvňujú
tvoju tvorbu?
Pri cestovaní, v priestore aj v čase. Objavovaním
nových obzorov a nasávaním
informácií z rôznych odvetví. Výstavami,
rovnako ako prednáškami, rozhovormi
s ľuďmi, obrazom i textom. Som neustále
otvorená novým podnetom, beriem to
ako duševný pokrm, ktorý živí moju prácu
i myseľ. Nikdy nebudem vedieť všetko, ale
vždy chcem vedieť viac. (úsmev)

V poslednom čase sa venuješ aj filmovej
tvorbe. Čo ťa fascinuje viac: statické alebo
pohyblivé obrázky?
Fascinuje ma oboje. Je iné povedať príbeh
v jednom obraze a iné v slede pohyblivých
snímok. Na filmoch robím iba v rámci spolupráce,
vnímam to teda ako skupinovú
prácu, ktorá odráža viacero postojov. Od
začiatku pracujeme ako stály tím s Adamom,
Igorom a Arielle, plus do projektov
vstupujú ďalší, vždy veľmi inšpiratívni ľudia.
Keď sa potom vrátim spať k fotografickému
projektu, zdá mi to také jednoduché,
ale zároveň práve v tom zložité. Oba
prístupy sú však, ako som už povedala,
nástroje na vyjadrenie, ktoré si tvorca volí
podľa toho, čo a ako chce povedať…


Vnímaš nejaký pocitový rozdiel v tom, keď
ide o tému, ktorú dostaneš ako zadanie od
klienta a tým, keď tvoríš, lebo ťa skrátka
„kopla múza“?

Nerada výrazne kategorizujem medzi
osobnými a zadanými projektmi, pretože
aj pri spolupráci ma môže „zaujať téma
natoľko, že v nej dokážem slobodne myslieť
a vďaka tomu tvoriť“. Ku každému
projektu, na ktorom sa zúčastním, pristupujem
plnohodnotne a pokiaľ sa s ním
neviem stotožniť, prenechám ho radšej
inému, vhodnejšiemu tvorcovi.

To si našťastie nemusela urobiť pri spolupráci
s časopisom LÁV, pre ktorý si nafotila
krásny editoriál s motívom modeliek v úlohe
mníšok. Sakrálne témy sú v spoločnosti
tak trochu tabuizované, ale napriek tomu
sú často objektom používaným v umení.
Sú posvätné, ale zároveň v niečom hriešne
lákavé…

Zistila som, že sa často pocitovo pozerám
na veci trochu inak ako väčšina ľudí. To, čo
je označované za temné či tabuizované,
vnímam ako úplne normálne, len nepochopené.
A na druhej strane sa desím emócií,
ktoré sú v spoločnosti bežne vyhľadávané.
Ako dieťa som veľa času strávila v kláštore,
kde sme s rehoľnými sestrami hrali
tenis, chodili na výlety a rozprávali sa
o živote, aj o ich rozhodnutiach vstúpiť do
rádu. Možno vďaka tomu nie je pre mňa
táto téma taká neobvyklá a tajomná. Videla
som mníšky hrať na gitare, tancovať,
smiať sa a žiť. V spoločnosti je posvätnosť
spojením určitej úcty a strachu, vytvára
hodnotu tým, že sa jej nikto nemôže dotknúť.
Je to vzdialenosť, nedostupnosť,
nadľudskosť. Má v sebe tabu izolovaného
a skrývaného. A ako som načrtla na začiatku,
nepoznané je často nepochopené.
Vizuálna kultúra často pracuje s protikladmi,
keďže tie najsilnejšie vplývajú na
naše emócie. Hriech je teda v jednej osobe
spojený s cudnosťou, nevinnosť s démonickou
povahou. Preto vzniká tendencia,
ktorú si sama spomenula, že mníšku vidíme
najčastejšie zobrazenú v horore alebo
v porne. (úsmev) V editoriáli sa snažím
zotrieť tieto paradigmy obklopujúce reprezentáciu
viery. Rozhodla som sa túto
tému neškandalizovať ani nefanatizovať.
Neukazujem realitu, skôr moju ideálnu
predstavu čistoty a svätosti zbavenej zažitej
dogmy a strachu z otvorenosti. Zobrazujem
tri mladé ženy, označené ako sestry
z dôvodu, lebo ich niečo spája. Nie je to len
viera v duchovno, ale aj rozhodnutie zdieľať
určitý spôsob prežívania, spoločného
fungovania a drobných nevinných radostí.
Život nie je hriech.

TEXT Andrea Konečná Gažová
FOTO Evelyn Benčičová, Peter Spurný

Diskusia

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

%d blogerom sa páči toto: