Aký požič, taký vráť? Alebo, ako je to v skutočnosti s pomocou druhým

Súvislosti medzi našou osobnou hodnotou a pomocou druhým vysvetľuje rešpektovaná konštelátorka psychoterapeutka a liečebná pedagogička Zlata Šrámová.

 „Aby človek mohol všetko dostať, musí roztvoriť ruky a dávať.“
– Taisen Dešimaru

 

Pomôž blížnemu svojmu

Každý z nás si počas života formuje svoj model sebahodnoty a úcty. Ten je ovplyvnený rodinou. v ktorej vyrastáme, spoločenským a duchovným zázemím, skúsenosťami. Tento systém, často nevedomých vzorcov je časťou nášho správania. Pomoc druhým je prirodzenou súčasťou systemického pravidla o rovnováhe medzi dávaním a braním. Ak ja dostávam (materiálne, psychicky, duchovne, sociálne), je prirodzené, že tento dar posúvam ďalej – partnerovi, deťom, priateľom, svetu. Iná otázka je, akým spôsobom. Aj charita má viaceré podoby. Kúpim bezdomovcovi zásoby potravín? Dám mu peniaze (väčšinou si kúpi alkohol, cigarety) a nezaujímam ma, čo s nimi urobí? Kúpim si Nota Bene a dám mu „tringelt“? Zapojím sa ako dobrovoľníčka do organizácie pomáhajúcej ľuďom?

Samozrejme, od priateľa mám väčšie očakávania nezištnej pomoci v núdzi ako od neznámeho človeka. Ale môžem byť prekvapená. Naše vnútorné nastavenie je pripravené na pomoc druhým a my potrebujeme poznať hranice a bariéry, ktoré nás zastavujú alebo ženú dopredu. Ja sa stretávam často s modelom „potrebujem odčiniť niečo za niekoho,“ je dobré zistiť za koho.

Súčasťou toho je aj vnútorná indukcia „Prijať pomoc je prejavom slabosti“ alebo „Máš si vždy poradiť sám/a“. Dovoliť si byť silná a prijať pomoc, je cesta.

 

Podaj prst, vezme celú ruku

Sebaúcta je aj v tom, že viem, kedy potrebujem chrániť seba. Ak poznám signály (často telesné), mám kľúč zastaviť okolie včas. Napr. ma začne bolieť chrbát, vytknem si nečakane nohu, začnem mať problémy so spánkom atď. Je čas si dať otázku: „Čo sa deje v mojom svete a v mojom okolí?“, „Robím niečo, s čím nesúhlasím?“, „Nechávam sa manipulovať – často emočným vydieraním?“ Napr. volá matka a chce, aby som prišla k nej a ja som unavená, potrebujem si sadnúť pod strom a len tak pozorovať prírodu. Môžem sa učiť niečo ako. „Mám ťa rada mami, ale teraz sa potrebujem postarať o seba. Potom sa rada stretnem.“ Vysloviť túto vetu (alebo podobnú) je s klientmi beh na dlhé trate, tak silne sme niekedy zablokovaní.


Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom

Keď počujem tento výrok, vždy si spomeniem na film Jánošík, keď dedo hovorí malému Jánošíkovi: „Prečo by si chlebom hádzal, kameňom lepšie trafíš.“ Biblia hovorí aj oko za oko. Ľudia potrebujú aj priamosť, cítiť silu a jasnosť a „láskavú tvrdosť“. A napr. aj v rozprávkach, ktoré sú zhutnením bohatstva ľudstva je príbeh, keď princezná žabu nepobozká, ale hodí ju v zlosti o stenu, a hľa, princ je tým oslobodený. A v starých artušovských legendách je príbeh, keď draka netreba zabiť, ale pobozkať.

Ak má emóciu hnevu, zlosti, zúrivosti… treba ju prejaviť a mojou cestou je nájsť taký prejav, ktorý nedevalvuje ani okolie ani mňa.

 

Odpúšťam ti, no nezabudnem

Možno to znie pateticky, ale platí len odpustenie v srdci. Inak je formálne. To, čo sa medzi ľuďmi bežne deje – poviem: „ Odpúšťam a zabudnime,“ a mám chuť druhej strane jednu vraziť. Tomu hovoríme dvojitý signál, lebo druhá strana vníma, že je to inak, cíti disproporciu medzi hovorením a neverbalitou (tú málokedy oklameme) a samozrejme reaguje na nevedomé prejavy. Dostávame sa do bludného kruhu.

Slová majú svoju silu. Naformulujme si vetu odpustenia, napr. : „Snažím sa pochopiť tvoje a moje činy a nájsť cestu k zmieru“, to by mohol byť dobrý začiatok. ( Nájdite si svoju formuláciu a prosím vyhnite sa negáciám). Opakujte si ju aj viackrát denne. Zastavte sa na chvíľu, položte si ruku na srdce a povedzte si ju. Je rôzne dlhý čas, kým začneme cítiť zmenu, a potom môžeme prejsť k odpusteniu. A niekedy treba najprv vypovedať bolesti a krivdy a ublíženia a zranenia, aby sme sa vyprázdnili a mohli prijať mier. Na to je potrebná často cesta psychoterapie. Aj aby sme hľadali tie príjemnejšie momenty. Pre mňa je otrasné počuť od klientov: „Na nič pekné si s otcom nespomínam.“ Zranenia vytesnili všetko, aj keď minimálne pekné.

 

Aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn

Genetika nepustí, je to pol na pol. Potenciál. Čo s ním urobíme je na nás. Systemická práca mi pomohla odkrývať zabudnuté témy rodín, energie a neošetrené zranenia. Deti nevedome opakujú „chyby“ rodičov a upozorňujú tak na potrebu niečo v rodine doriešiť, osloviť, pripomenúť. Napr. ak sú v rodine skoré úmrtia (detí, alebo deti skoro stratia rodičov alebo je to pre mňa psychicky silná podporná osoba). Hovorí sa, že „časť zo mňa zomrela s tebou“. A tak to je. Ťah za zomrelým ma privedie na prekročenie mosta jednou nohou. K dispozícii pre živých je ten zvyšok. Zabudli sme sa rituálne lúčiť s blízkymi, vyslovovať bolesť, strachy, oslovovať živých. No máme ťažkosti aj vysloviť svoje potreby.

Nezabudnem na jednu svoju klientku, ktorá sa učila objímať svoju matku, lebo tá ju nikdy neobjala. A bola statočne vytrvalá, kým ju raz matka neprivítala s otvorenou náručou. Jednoducho sa to obe učili. Pre nás, ktorí sa objímame prirodzene, je to takmer neuveriteľné.

Láska je všade vôkol, len my tvrdohlavo trváme v akej podobe a od koho ju chceme. Hnev blokuje vnímanie lásky. Prechodové rituály, ktoré znovu objavujeme, sú nesmierne silné. Požehnanie rodičov, delegovanie „ťažkostí“ s dôverou v silu toho, komu ich vraciam, uznanie sily predkov a posun od rodinnej duše na cestu k veľkej duši, to je cesta k sebaobjaveniu.

Ľudia radi hľadajú rýchle riešenia. Moje vnímanie je, že je potrebné hľadať svoje cesty. Môžeme sa nechať viesť a osloviť modelmi. A potom sa vráťme k svojim koreňom a vyberme si z poznaného to, čo potrebujeme a čo podporuje naše srdce. Vzdajme sa pripútanosti k predstave akú o sebe máme alebo predstavy, akú o nás majú iní a objavujte, akí naozaj sme a čo môžeme dať svojmu životu. Tieto výzvy ma fascinujú.

Zlata Šramová

 

PaedDr. Zlata Šramová

Ako psychoterapeutka a liečebná pedagogička pracovala 25 rokov v oblasti psychiatrie, v psychiatrickej liečebni, nemocnici a psychiatrickej klinike. Je spoluzakladateľkou Denného psychiatrického centra v Bratislave. Po rozšírení svojej kvalifikácie (psychoterapeutické výcviky) sa venuje v posledných rokoch práci s ľuďmi v kóme, so zomierajúcimi, a predovšetkým novým resocializačným možnostiam v starostlivosti o seniorov, hlavne o ľudí s diagnózou Alzheimerovej choroby. Aktívne prednáša a publikuje k danej problematike na Slovensku a v Čechách. Vedie školiace workshopy, je supervízorkou, podieľa sa na vzdelávaní sociálnych pracovníkov. V oblasti psychoterapie sa zameriava na prácu s rodinami a individuálnu podporu, je lektorkou seminárov a výcvikov so zameraním na systemicko-konštelačnú prácu.

Diskusia