Ako som našla, čo som dlho hľadala

Jedného dňa som náhle od základov zmenila svoj život a vybrala som sa do sveta hľadať niečo, čo mi k šťastiu chýbalo.Sama som nevedela, čo vlastne hľadám, ale to niečo ma neustále poháňalo hľadať ďalej. Bola som v Austrálii, Malajzii, Číne či dokonca v Saudskej Arábii, až som nakoniec to najdôležitejšie našla na tom najneočakávanejšom mieste… 

Narodila som sa v malom, veľmi pobožnom mestečku na severovýchode Slovenska. A verím filozofii, že existencia každého človeka je počas jeho pozemského života určovaná rodičmi, okolím, vôľou živých a tradíciami už zomretých. Sami ani zďaleka netušíme, čo všetko formuje náš charakter a koľko vzorcov si nosíme v génoch. Asi by som teda, ako väčšina mojich spolužiakov, mala byť už vydatá usadená teta s tromi deťmi, čo každú nedeľu chodí do kostola a svet pozná len po ceduľku označujúcu koniec okresu. Ale ja si v kostiach nosím predsa len trošku iný základ. Lebo moja rodina má v mene trochu rebélie… AKÁ MATKA, TAKÁ… Moje obidve babky síce verili v anjelov a obdivovali kostoly, ale obidvaja dedkovia boli skôr veľkí pragmatici a ony oddané manželky, takže sa veľa z kresťanskej viery na ich deti neprenieslo. A ešte menej z detí na vnúčatá, čiže na nás, mňa a moju sestru.
Mama, vyučená módna návrhárka, bola navyše vždy dušou nekonvenčná umelkyňa, akurát jej chýbala odvaha. A tak som vždy ako jediná v triede nechodila na náboženstvo, ale na etickú výchovu. Hoci sme doma často počúvali, že nie sú peniaze, nakoniec sa vždy nejaké naškrabali, aby sme mohli nabaliť favoritku konzervami a vybrať sa v lete k Jadranskému moru – ako jedna z veľmi mála rodín porevolučného Slovenska. Lebo moji rodičia sú, hoci si to nepriznajú, trochu pôžitkári. Navyše ocko občas chodieval na služobné cesty do Nemecka, odkiaľ nám nosieval exotické čokoládky. Kinderká som teda poznala skôr než dorazili na pulty aj k nám. A odkedy som zakúsila chuť diaľok, vedela som, že doma dlho nezotrvám…

ZÁBLESK BUDÚCNOSTI
Pamätám si obrázok svojej budúcnosti, ktorý som nakreslila ako malá. Veľká vila mala stáť vo Švajčiarsku a manžela som vymaľovala tmavohnedou pastelkou. Napísala som aj knižku s rozprávkami pre mladšiu sestru, vyrábala som svoj vlastný časopis s krížovkami a tvrdila, že raz budem šéfredaktorka. Rodina nado mnou krútila hlavou a dobre myslenú vetu „Len si nerob príliš veľké nádeje, aby si raz nebola sklamaná,“ som počúvala dosť často. Aj od učiteliek v škole. Slovenská podrobenosť. Alebo strach? Napriek tomu som sa nedala a o pár rokov som naozaj pracovala vo svojom vysnívanom časopise, dnes žijem v zahraničí v luxusnom apartmáne pri mori a síce ešte nemám manžela, ale môj priateľ je tak trochu tmavší… Ale pekne po poriadku…

POMÔŽ SI SÁM, AJ BOH TI POMÔŽE…
Musím priznať, že za mojimi prvými úspechmi stálo viac šťastia než úsilia.
Alebo to bola sila skrytej viery, čo ma od detstva hnala za svojimi snami? Mojím prvým krokom bolo odsťahovanie sa do Bratislavy, slovenského hlavného mesta, ktoré má „do sveta“ najbližšie (letisko, Viedeň za rohom). Študovala som žurnalistiku a popri tom pracovala v bare ako čašníčka. Možno som sa radšej mohla viac venovať škole, chodiť na stáže a postupne sa prepracovať k vysnívanému zamestnaniu. Ale za stáže sa neplatilo a ja som chcela mať vlastné peniaze a nezávislosť od rodiny. Dnes viem, že aj štyri roky driny v bare malo svoj význam. Tiché, večné zasnívané dievčatko, ktoré malo rado knižky, si v tomto hlučnom svete aspoň trochu nabrúsilo lakte. Po štyroch rokoch štúdia, ponocovania a tradičného študentského hýrenia som cez kolegu čašníka spoznala človeka, ktorý mi ponúkol vyskúšať prácu v istom časopise. Neváhala som. Hoci bulvár nebola úplne moja parketa, vedela som, že aj táto práca ma niekam posunie. Posunula. O dva roky som už mala svoj vysnívaný džob a cítila sa ako slovenská Carrie Bradshaw.

Z KALUŽE DO BLATA
Trochu menej šťastia som mala s láskou. Hoci som nikdy nemala núdzu o záujem, tí, ktorých som si vybrala ja, vždy odo mňa nakoniec zutekali. Skákala som od jedného nevydareného vzťahu do druhého. Prestala som plakať za jedným chlapom, aby som začala nariekať pre druhého. Nuž, aspoň stále bolo o čom písať. Niekedy to tak býva, že tie, čo radia iným ženám ako na mužov, sú väčšinou tie najväčšie zúfalky.

VYLIEZLA SOM NA HORU K VEĽKÉMU BUDHOVI, MODLILA SA V CHRÁME HINDUISTOV, SPIEVALA SOM S HARE KRIŠNA, PREČÍTALA SOM CELÝ KORÁN, OBDIVOVALA SOM NAJVÄČŠIE KATEDRÁLY V EURÓPE…

V tom čase som chodievala na rôzne terapie, meditácie, systémové konštelácie, čistenia a k vešticiam, kartárkam a numerologičkám, aby som na tú najdôležitejšiu otázku dostala po stýkrát tú istú odpoveď: „Nie, to nie je on, ten pravý ešte len príde, na budúci rok, bude tmavší, stretneš ho v zahraničí, bude bohatý a podnikateľ.“ A hoci som často chodievala na výlety do Londýna, Talianska či aspoň k susedom, Pán Božský akosi nechodil. Každý rok som v Čechách (však aj to je už zahraničie), kam som chodila na latinopárty, stretla nejakého podnikateľa s tmavšími vlasmi, do ktorého som sa zamilovala. A každý rok mi nejaká iná veštica, keď som u nej so slzami sedela, povedala, že to ešte nie je on, lebo ON príde až ten ďalší rok!

NOSIA SLONY ŠŤASTIE?
Napriek tomu, alebo vďaka práci, ktorú som milovala, to bolo jedno z mojich najšťastnejších období. Lenže ako dlho vydrží človek byť šťastný na jednom mieste, keď zrazu nemá ďalší plán a princ, ktorý by ma vyslobodil zo zabehnutého života neprichádzal? Mne to vydržalo asi štyri roky. A potom prišiel zlom. V práci sa veľa dobrých vecí začalo rúcať a ja s nimi. Zúfalo som zmenila zamestnanie a začala som robiť na kreatíve v reklamnej agentúre. Zjavne som sa však necítila vo svojej koži, čo sa odrazilo aj na mojej postave. Za necelé dva mesiace som mala o desať kíl navyše! A samozrejme, vedľa seba ďalšieho českého tmavšieho podnikateľa, ktorý mi úspešne unikal. Po večeroch som na sociálnych sieťach sledovala životy druhých, tých zdanlivo viac šťastnejších. Napríklad známa, približne v rovnakom veku ako ja, zrazu začala postovať fotografi e každý týždeň z iného kúta sveta – raz s koalou v Austrálii, potom s veľkým papagájom z Brazílie alebo na ťave v púšti. Keď som zbadala fotku ako rozosmiata jazdí po džungli na slonovi, naštvala som sa a napísala jej: „Neviem, čo robíš, ale prosím ťa, povedz mi, ako si sa k tomu dostala, lebo chcem to robiť tiež!“ O dva týždne som si našla doučovateľa angličtiny a o mesiac som už sedela medzi stovkou ďalších dievčat na nábore pre leteckú spoločnosť. Bolo rozhodnuté. Na jednej strane som potrebovala utiecť, na strane druhej, vždy som chcela precestovať svet, len som na to nemala peniaze, ani čas a hlavne odvahu. Stať sa letuškou sa mi zazdalo ako vynikajúci nápad uniknúť od českých podnikateľov, cestovať po svete a ešte dostávať za to slušné peniaze.

HURÁ ZA DOBRODRUŽSTVOM!
Prvá spoločnosť, ktorá robila na Slovensku nábor, bola zo Saudskej Arábie. V podstate som sa len šla pozrieť, ako taký nábor vyzerá, aby som sa vedela lepšie pripraviť na ten ďalší, pre lepšiu, zvučnejšiu emirátsku linku. Lenže oni ma vzali. A ja som typ človeka, ktorý sa bojí odmietnuť šancu, ktorú život ponúka. Napriek tomu, že vyhliadky na nový život neboli bohvieaké. Lukratívne ubytovanie a ešte luxusnejší plat, ale krajina v strede púšte, kde všetky ženy musia chodiť zahalené v abáji, kde nemôžu šoférovať a kam si nemôžem priviesť ani knižku Harryho Pottera. Posledný raz som sa šla poradiť s numerologičkou a kamarátkou Aničkou. Poradila mi odísť. Vraj tam budem šťastná, ďaleko od rodiny a známych si prelomím také malé prekliatie rodiny. Vraj v žilách našich žien koluje túžba žiť inak, ale žiadna žena z rodiny nenašla odvahu pre to niečo spraviť. Budem prvá, a tým na energetickej úrovni pomôžem nielen sebe, ale aj mame, sestre a všetkým ďalším ženám v rodine. A tak som sa odhodlala… Bola som pripravená rok tvrdo pracovať, žiadni chlapi, ani zábava, iba zarobiť peniaze, získať skúsenosti a posunúť sa ďalej… Tak trochu som sa mýlila. V púšti, ďaleko od rodiny a známych, v najprísnejšej moslimskej krajine, kde na všetko dohliadala neúprosná mravnostná polícia, kde som musela aj ja nosiť abáju a nemohla sa stretávať s mužmi (pretože neboli môj manžel), som cez všetky svoje ženy vo mne nakoniec našla samu seba.

Ryan Moreno

NAŠLA SOM CESTU K SVOJMU TELU
Napriek tomu, že som žila na kalorických kebaboch a šavarmách, do dvoch mesiacov som naspäť schudla desať kíl. Pretože som si skrátka dovolila byť šťastná a pretože som prijala svoje telo, také, aké je. (A mimochodom, Arabi vedia neskutočne oceniť väčšie pozadie.)

ZÍSKALA SOM SEBAÚCTU
Keď som odchádzala zo Slovenska, mala som voči Arabom množstvo predsudkov. Videla som ich presne tak, ako ich vidí väčšina z nás. Vytvorila som si obraz o krajine na základe toho, čo som počula z médií a z príbehov žien, ktorých zmiešané manželstvá nedopadli práve ako z rozprávky Tisíc a jednej noci. Pochopila som, že človek musí s tými ľuďmi žiť priamo v ich krajine, aby získal širší a pravdivejší obraz. Pozorovala som ich, rozprávala sa s nimi na rôzne témy, žúrovala som s nimi, pracovala. A zistila som, že arabská kultúra má tiež niečo, čím by som sa mohla inšpirovať. Napríklad, arabské ženy sa zahaľujú aj preto, že sú neskutočné hrdé, nedajú mužom nič zadarmo. V plnej kráse sa ukážu iba tomu, kto ich vie oceniť. Nosiť burku je možno extrém. Ale na druhej strane, je náš životný štýl úplne v poriadku? Keď vyrážame von, nahodíme sa do tých najlepších šiat, v podstate pre cudzích chlapov, ale doma, pred tým, koho milujeme, pokojne chodíme v rozťahaných teplákoch a s mastnými vlasmi. Vážme si samých seba a majme úctu k druhým. Arab dokáže rešpektovať iba toho, kto rešpektuje jeho a kto zároveň rešpektuje sám seba.

NAŠLA SOM ROVNOVÁHU
Bude to znieť neuveriteľne, ale práve v Saudskej Arábii, najprísnejšej krajine na svete som tancovala salsu, preháňala sa v autách a zažívala som tie najdivokejšie žúry môjho života. Po rokoch meditovania a chodenia na terapie k numerologičkám to bola zaujímavá zmena. Pouliční umelci, alkohol, obnažený čo len členok, prejav akejkoľvek emócie či kontakt s mužom – nemanželom je prísne zakázaný a kruto trestaný, ale za dverami súkromných domov a palácov (obzvlášť tých, čo patria bohatej skazenej mládeži), kam mravnostná polícia nemôže, sa konajú divoké drogové večierky a sexuálne orgie. Videla som to na vlastné oči. A nečudujem sa. Sú to ľudia ako my, majú rovnaké problémy, lásky a túžby. Mnohí študovali v zahraničí a videli iný svet. To, čo sa učili v škole o Koráne im nejde dokopy s tým, čo sa v skutočnosti deje, lenže vzoprieť sa nemôžu. Demokracia tu neexistuje. A tak trucujú. Rebelujú. Nudia sa. A ja som trucovala s nimi. Žila som tak trochu na hrane života. Ale keď som v aute s priateľom unikala pred políciou, cítila som, že konečne žijem, že ten adrenalín je to, čo mi v mojom živote podľa plánu chýbalo. Až kým som si neuvedomila, že žijem vlastne v uzavretej bubline a tá malá rebelka, to nie som celkom ja. Je to len môj tieň, ktorý prenasleduje večne nespokojnú dušu. Niekedy človek potrebuje vyskúšať všetko, aj príchuť opačného brehu, aby pochopil, kadiaľ jeho cesta nevedie. Zistila som, že moje pravé Ja žiadne divoké párty vlastne nepotrebuje, moje Ja radšej píše, maľuje, cestuje, spoznáva, objavuje, tvorí, miluje…

STRETLA SOM LÁSKU
Je o dosť tmavší. Poznala som ho v zahraničí. Počas tréningu na letušku. Je moslim. Nie je podnikateľ a nie je ani bohatý. Steward. Kolega z práce. Miluje zvieratá, hlavne holuby. Svoje sestry, neter a najviac na svete svoju mamu (ktorá je inak čosi ako moslimská Matka Tereza), s otcom sa háda, lebo je presne taký istý ako on. Je trochu prchký, ale nikdy by neublížil bezbrannému. Má veľké srdce. Nikdy neobíde žiadneho žobráka bez toho, aby mu nedal na jedlo. Je rebel, má rád adrenalín, rýchle autá. Je muž, ktorý sa nebojí pobiť. Vie sa pobiť pre mňa a pre všetko, čomu verí. Je láskavý, starostlivý a vždy ma chráni. Je zábavný, hravý, občas ako malé dieťa. Je nadšený zo života. A veľmi ma ľúbi. Už rok a pol. Možno raz zistím, že ani môj Mohammed nie je iný, ale i tak nebudem ľutovať, že som ho stretla. Lebo práve teraz ma robí šťastnou. Ak mi má dať lekciu, bude to preto, že ju moja duša potrebuje. Partnerov si predsa k sebe pútame na základe energií, ktoré do sveta vysielame a frekvencií, na ktorých sa pohybujeme. Niektorí sú ako zrkadlo, z ktorého sa máme poučiť. Iné vzťahy sú skôr karmické, ktoré si musíme doriešiť. Niekedy dvoch spojí dieťa, ktoré si svojich rodičov vyberá. Mne sa môj Mohammed páčil od prvej chvíle, čo som ho stretla. Jeho ku mne pritiahol môj zadok. Začali sme si spolu z nudy a pre zábavu. Zo začiatku som nebola jeho jediná. Nebral to vážne. A potom sa do mňa zamiloval. Raz sa ma kamarátka, ktorá bola toho svedkom spýtala, ako som docielila, že sa nakoniec do mňa tak zamiloval. Pokrčila som ramenami: „Neviem, iba som ho ľúbila.“ Ľúbila som ho bez strachu, že to raz skončí. (Možno k tomu dopomohla situácia, že som nikdy neplánovala skončiť s moslimom.) Ľúbila som ho bez strachu zo zlomeného srdca, lebo už viem, že zlomené srdce znamená, že sa človek aspoň snažil. Ľúbila som ho bez strachu a plne sa mu odovzdala. Lebo stratiť rovnováhu pre lásku je základom vyrovnaného života…

SO ZATVORENÝMI OČAMI
Možno to nie je on, ten z veštby a možno je. Ktovie? Už to nechcem vedieť. Lebo ak vidíme do svojej budúcnosti, máme väčšie tendencie k nej smerovať. Čosi nás tlačí, aby sa to, čo sme videli, aj naplnilo. Musíme urobiť čosi naozaj radikálne, aby sme z určenej cesty vyšli.

VRAJ V ŽILÁCH NAŠICH ŽIEN KOLUJE TÚŽBA ŽIŤ INAK, ALE ŽIADNA ŽENA Z RODINY NENAŠLA ODVAHU PRE TO NIEČO SPRAVIŤ. BUDEM PRVÁ, A TÝM NA ENERGETICKEJ ÚROVNI POMÔŽEM NIELEN SEBE, ALE AJ MAME, SESTRE A VŠETKÝM ĎALŠÍM ŽENÁM V RODINE.

Chcem byť úplne slobodná a chcem si každým svojím rozhodnutím vytvárať vlastne cestičky, nechať sa prekvapiť, kam ma dovedú. Chcem načúvať znameniam, ktoré mi našepkávajú strážni anjeli, škriatkovia, víly a „náhody“ v dobrom úmysle nasmerovať ma na lepšiu cestu. Chcem sa rozhodovať sama za seba a zároveň sa chcem odovzdať životu a veriť, že ma dovedie tam, kam sa mám dostať… C‘EST LA VIE… Stále som letuška, ale dnes lietam pre väčšiu (tú emirátsku) spoločnosť. Cestujem po celom svete, každý týždeň som na jeho inom konci. Jazdila som na slonovi! Slon ma sem vlastne doviedol, takže asi bude pravda, že nosí šťastie. Vyliezla som na horu k Veľkému Budhovi, modlila sa v chráme hinduistov, spievala som s Hare krišna, prečítala som celý Korán, obdivovala som najväčšie katedrály v Európe… A potom som raz u nás doma otvorila okno, nadýchla sa sviežeho vzduhu, pozrela sa k Tatrám a konečne ho zacítila! Bol všade. V každej rastline, v každom zvieratku, v kameni, v rieke, v tieni, vo zvuku vetra, vo mne… Šepkal mi: Miluj seba, lebo kto miluje seba, miluje i ostatných. Ži naplno každý okamih života. Raduj sa, lebo radosť robí zázraky. Šťastný je človek ten, kto je vďačný, kto hľadá, medituje, prijíma, vidí krásu sveta, kto tvorí, odpúšťa, kto je slobodný a miluje svoj život… Možno nie som šťastná úplne stále, ani 24 hodín denne nemilujem svoj život, veď som len človek, každú chvíľu má trápia iné pochybnosti a potom ma niečo začne ťahať hľadať ďalej. Nie je to vždy ono, a stále mávam občas strach. Ale báť sa v zdravej miere je vraj v poriadku. Keby sme sa nebáli nevyhnutnosti, odkladali by sme všetko na zajtra. Nebojte sa však milovať. A začnite od seba. Apropo, vedeli ste, že láska je pocit nesmrteľnosti? Z latinčiny: A – bez MOR – smrť. AMOR – láska/bez smrti.

text  Zuzana Greizingerová
foto  Artem Kovalev

One thought on “Ako som našla, čo som dlho hľadala

Diskusia