AK BUDEME ŽIŤ V LÁSKE, NEBUDEME ZÁPASIŤ S CHOROBOU

V našom evolučnom vývine raz pochopíme, že ľudská bolesť je z väčšej časti zbytočná. Svojím sebavnímaním, myslením, vzťahmi sa o ňu pričiňujeme sami a ak sa nám prejaví na fyzickej úrovni, sme z toho vydesení.Choroby, úrazy, popáleniny sú našimi smerovkami na ceste k sebapoznaniu a často nám dávajú stopku tam, kde je to pre nás nebezpečné. Bolesť, ktorú si vytvárame, je spôsobená určitou formou neprijímania, formou podvedomého vzpierania sa tomu, čo je. Akú dôležitú úlohu zohráva ego pri ochoreniach a prečo nás drží na tom istom mieste (v strachu) a nepustí nás ďalej – o tom nám povie viac Beáta Hlohovská, etikoterapeutka a poradkyňa v oblasti zdravého životného štýlu.

 

Existujú názory, že za zdravotný stav nesieme zodpovednosť iba my sami. Na druhej strane, niektorí tvrdia, že to neplatí paušálne. Iste, povedať niekomu, že za svoju chorobu si môže sám, je kruté. Ako teda vnímať celkový koncept: zdravie a zodpovednosť?
Prv si treba povedať, čo je to vlastne zdravie. Je to pocit pohody, sily na všetkých úrovniach nášho ja. Cez naše fyzické telo sa prejavuje aj mentálne, emočné a duchovné telo – vyššie JA. Toto všetko sa spolupodieľa na tom, čo pociťujeme na fyzickom tele. Čiže ak je v ňom rovnováha a harmónia, máme základ vyrovnaného života. Poznáte to: jing jang a podobne. Vtedy sú všetky naše ja vyvážené, nie je nič predimenzované na úkor toho druhého a rovnováha sa potom prejavuje v tom, že človek cíti vnútornú, hlbokú pohodu, pokoj a pokoru. Vtedy nie je človek odkázaný len na vonkajšie prostredie, nemusí žobroniť o odobrenie, potvrdenie niečoho, nepotrebuje pochvalu, aby vedel, že je dobrý, preberá zodpovednosť za kvalitu svojho života.

Dočítame sa, že príčina rakoviny je ukrytá v psychike. Ide o ľudí, ktorí sú vrúcni a poväčšine idú proti sebe, skôr im záleží na druhých ako na sebe. Nie vždy táto rovnica platí všeobecne a teória o hľadaní príčiny vzniku rakoviny sa potom rozotiera.
Nikdy nedávajme na prvý pohľad. Existuje veľa múdrej literatúry, ktorá nás učí, aby sme nehodnotili a neposudzovali. My totiž nikomu nevidíme do prežívania. Ťažké choroby nás často upozorňujú, že jeden z hlavných princípov rovnováhy – prijímanie a dávanie – nemáme vyvážené. Ide hlavne o rozdávanie, lebo človek má potrebu cítiť pochvalu a hľadá odobrenie vlastných činov. Často sa potom stáva, že takýto človek začne druhým slúžiť. Nebadane uviazne v roli obete a robí všetko pre druhých, aby ich uspokojil, a tak sa aj sám cítil spokojný – lenže táto rovnica tak nefunguje.

Potom začneme tých druhých naháňať a požadovať splátku za naše poslušné správanie. A keď sa nám jej nedostáva, začneme byť smutní a prechovávať v sebe zlé pocity.
Presne tak, potom druhých manipulujeme. A tie manipulačné techniky sú veľmi sofistikované. Ale pozor, manipulácia nie je láska. Je to presný opak. Rovnováha, o ktorej som hovorila na začiatku, to je prejav lásky. Len vtedy viem, kto som, keď sa vnímam s láskou. Cítim lásku voči svojmu telu, voči svojmu životu a tým pádom cítim, že keď ja milujem život, vtedy aj život miluje mňa. Dá mi to, čo potrebujem. To je harmónia. V manipulatívnej rovine je aj dávanie tyranské. Lebo tí druhí to už nepociťujú ako niečo príjemné.

 

Choroba nám dáva pravdivú informáciu o nás, o našej ceste životom,
pomáha nám zbavovať sa ilúzií, utkvelých vzorcov správania.
– Beáta Hlohovská

 

Ako sa to prejavuje psychosomaticky?
Treba si uvedomiť, že choroba nie je v žiadnom prípade trest. Len čo ideme do tohto extrému pomenovania stavu – čo som to zase urobil a začneme sa viniť –sme úplne mimo. Choroba nám dáva pravdivú informáciu o nás, o našej ceste životom, pomáha nám zbavovať sa ilúzií, utkvelých vzorcov správania.

Odkiaľ prichádza tá naša neutíchajúca vina? Majú to na svedomí vety, ako – Daj si bundu, lebo ochorieš!
Presne tak. Rodičia často povedia deťom hoci nevedome niečo, čo im vrýva do mysle programy. Je to taká hypnóza. A keďže sme veľmi „múdri“ neskôr sa automaticky hypnotizujeme sami. To už je autohypnóza (toto nezvládnem, z tohto (z teba) ochoriem, toto neviem atď.). Príčiny chorôb nevznikajú v mikrobiologickom svete. Ak ste v harmónii, teda v mentálno-emočnej imunite, zároveň sa prejavuje aj fyzická imunita. A to je predpoklad, že sa aj v chrípkovej oblasti z toho vymaníte ako zdravý jedinec. Najlepšie sa to prejavuje pri deťoch. Ak je dieťa choré a matka nepodlieha stresu, prehnanému strachu, ale zotrváva v pokoji a v láske, od dieťaťa neochorie.

Mám taký pocit, že mnohí z nás sú dnes na „choroby“ alergickí. Nikto ju nechce chytiť, a preto v presvedčení, že nám ide o len o naše dobro, dokážeme odložiť návštevu, len preto, aby sme sa nenakazili.
A o tomto to presne nie je. Empaticky cítiť, či je návšteva vhodná alebo nie, nedokáže strach. Lebo choroba nie je trest či vina. Je to odraz, zrkadlo. Odzrkadľuje nám naše prežívanie, to, ako vnímame seba, vzťahy, či sme zacyklení vo vzorcoch a porovnávame sa, kritizujeme, hodnotíme, alebo sa prijímame a milujeme takí, akí sme.

Je to teda pre nás vždy pozitívny odkaz. Môžeme s tým niečo urobiť?
Je to, ako keď máme na ceste smerovku, a tá nám hovorí, kadiaľ máme ísť. Najprv sa teda máme sústrediť na to, kam ma to smeruje a odčítať si tento odkaz.

Lenže keď sme v chorobe, sme v nízkej frekvencii a nájsť cestu, chce veľa sily, ktorú vtedy však nemáme. Čo potom?
Poďme teda do reality. Ako príklad uvediem chrípkové ochorenie. Zo psychosomatického hľadiska ide o narušenie emočného nadhľadu, emočnú únavu. Neznamená to však, že do nášho imunitného sveta prenikol nejaký terorista. To my sami sme sa nechali vtiahnuť do emočných hier a manipulácií. Dali sme príliš veľa pozornosti a energie do hier niekoho iného. Keď je energie málo, musí sa to logicky niekde prejaviť. Imunita poklesla, je otvorený priestor pre baktérie či vírusy. Čo to znamená v praxi? Že nebudeme ešte aj v posteli písať maily, pracovať – toto odovzdávanie energie je potrebné vtedy ukončiť a „odstrihnúť „sa aj emočne.

Ako je to s angínou?
Majú ju ľudia (aj zapálene hrdlá), v ktorých sa odohráva vnútorný boj so sebavyjadrením. Znamená to, že sa vnímajú, ale nejaký vzorec strachu im nedovolí otvorene sa za seba vyjadriť. Deti, ktoré ešte nemajú manipulačné techniky, trpia častejšie zápalom hrdla. Je to dôsledok dusna v rodine, ktoré dieťa nevie vypovedať.

Malé deti sú často choré: soplíky, priedušky a podobne. Aký význam majú tieto choroby?
Deti do siedmich rokov sú len zastretým psychosomatickým zrkadlom prežívania rodičov. Za seba samé nenesú tento post. Je odkaz pre rodičov. A preto často platí, že rozhovor s rodičmi je nápomocný. Ak majú deti chytené priedušky, často ide o prežívaný smútok a dusnú atmosféru v rodine. Soplíky poukazujú na niečí vnútorný potlačený plač.

Mamy si nechcú priznať, že sú do istej miery zodpovedné za zdravotný stav svojich detí. Cítia sa za to vinné?
My sme si zamenili pocit lásky za strach. Často mama povie, že keď miluje svoje dieťa, bojí sa oň. Ale už táto veta obsahuje opozíciu, pretože keď som v láske, nie som v strachu. A naopak. Keď sme v láske, sme v radosti, v dôvere a nemusíme si nič nahovárať. Vtedy aj keď k dieťaťu príde choroba, ľahko aj odíde. Úzkostné, ustráchané a z toho unavené mamy majú často choré deti. Dieťa sa prejavuje potom často aj vážnejšími ochoreniami. (obličkové ochorenia, cukrovka a pod.)

Všade počujeme, že dieťa je odrazom matky. Nikde sa nehovorí o tom, že dieťa je odrazom rodičov. Prečo?
Ja často ženám hovorím, že jediné, čo deti potrebujú, je šťastná matka. Lebo, ak je matka šťastná, je jasné, že otec plní úlohu chlapa. Toho, ktorý svoju ženu podporuje a chráni ju. Vytvára tak svojej polovičke zázemie – hovoríme o mužskom princípe. Prejavom lásky muža je šťastná žena. Dieťa je potom v poriadku, spokojné, radostné, šťastné. Ale aby sme si rozumeli, vždy hovoríme o relatívnom zdraví. Sme v duálnom svete, čiže niečo nás musí viesť. Nemôžeme teda hovoriť o absolútnom zdraví.

Ako by sme teda mali predchádzať chorobám, respektíve ako by sme mali pristupovať k sebe?
V každom prípade by sme sa mali naučiť počúvať svoju vlastnú intuíciu a udržiavať si v bežných životných situáciách emočný nadhľad. Vtedy nám to o nás hovorí, že sme v láske, v harmónii so sebou a svojím životom.

Čo v prípade, že si pacienti s rakovinou zo svojej choroby nerobia strašiaka a robia z nej obyčajnú chrípku. Myslia si, že takýmto spôsobom netragizujú zbytočne situáciu.
Opäť ide o ilúziu, kde strácajú opäť veľa energie. Choroba je odkaz, čiže ide o to, čo nám to hovorí. V tomto prípade ide o dlhodobé vnútorné napätie, ktoré prešlo až do boja. A ak nám oznámi, že v nás prebieha boj, a my to budeme ignorovať, vytvárame deštrukciu. Pozrime si to na príklade. Kde presne sa odohráva tento dej? Ak je to v prsníku, ide o ženy, ktoré uviazli v roli obete a mentálne stále dojčia, rozdávajú sa, príliš sa starajú, a tým oberajú blížnych o sebavedomie. Niekde im to ženské ja kričí – Nie, buď sama sebou, venuj sa aj sebe, ale tá rola obete je silná.

A čo nám hovoria iné ženské ochorenia?
Napríklad ochorenia vaječníkov – ide o zranenia z minulosti, do ktorej sa nestále vraciame. Hoci máme nového partnera, stále ho napríklad porovnávame s bolesťou, ktorá súvisí s minulým vzťahom. Sú to vnútorné zranenia. Preto by malo nastať odpustenie.

Téma odpustenia je veľmi dôležitá. Nie je to však jednoduché. Existuje nejaká skratka, fígeľ, ako v sebe nehromadiť krivdu, hnev a sebaľútosť, aby sme z toho neochoreli, alebo sa naopak dostali z choroby?
Ľudia si neuvedomujú, že sú v neodpustení, len cítia rozhorčený hnev. Hnev je vlastne naša ilúzia, že niekto, kto nám niečo urobil, by mal byť iný. A on je práve taký, aký je. Hnevom aj biochemicky poškodzujeme vlastnú pečeň a obličky a nič a nikoho tým nemeníme. Odpustenie znamená uvedomiť si, že ten človek, ktorý nám niečo urobil, konal tak, ako vedel. Paradoxom je, že najväčšie zranenia spôsobujú rodičia vlastným deťom. Ale ktorý rodič to robí vedome? On to robí preto, lebo to má zase od svojich rodičov. Nepozná nič iné, ako podať štafetu ďalej, až kým sa niekto nenájde a nezastaví to odpustením. Je potrebné si uvedomiť, že rodič urobil tak, ako najlepšie vedel. A otázka teraz znie – Za to, že to inak nevedeli, sa budem stále hnevať poškodzovať si pečeň a obličky?

Aké konkrétne kroky nás vedú teda k odpusteniu?
Prvým krokom je teda uvedomenie si toho, že ten, kto nám ublížil, konal tak, ako vedel (nevedel) – to nám prechádza cez naše racio. Druhým krokom je samotné prijatie faktu a tretím krokom je prijatie toho človeka a poďakovanie. Pre ego je nepochopiteľné ďakovať niekomu, kto nám ublížil. Všetci máme radi tie sladké reči o tom, akí sme vedomí. Ale čo je to byť vedomý? To je vtedy, ak sme odpúšťajúci a milujúci, tolerantní. Každý, kto nás prišiel niečo naučiť, prišiel s lekciou, ktorú tu máme zvládnuť, a za to sa predsa ďakuje. Hry na viny a tresty hrá len naše ego, nie naše vedomie. Keď sme si seba vedomí, ego je naším spoločníkom a nie vládcom. Je ako GPS, ktorý obsahuje všetky staré mapy. Je jasné, že nás nechce pustiť do nového dobrodružstva.

Zdravá strava patrí k zdravému spôsobu života. Prečo však všetci podľa toho nežijeme?
Ide o vnímanie samých seba na všetkých úrovniach. Vtedy vieme, čo naše telo potrebuje.

Ak si moje telo stále pýta rezeň? (smiech)
Je to ilúzia, pretože jazyk je návykový a nie je pravdivý. Pravdou je, že cukrovkári majú chuť na sladké. Ľudia, ktorí majú problém s pečeňou, mávajú chuť na kyslé, pričom ich to zabíja. A pri ochorení obličiek sa vynorí chuť na slané, pritom to znova škodí.

Prečo nás telo takto mätie?
Lebo je to súčasť ega a jeho hier. Ak necítime voči sebe dostatok lásky, tú sladkosť života, ideme do cukrárne. Je to kompenzácia, a nie potreba. Pravdivá láskyplná potreba je to, čo naše telo skutočne potrebuje. Čím viac sa naozaj vnímame, uvoľňujeme aj rôzne naučené vzorce. Nepotrebujeme všetko v rovnakom čase. Telo sa potrebuje aj očistiť na jar a podobne. Preto je dôležité vnímať sa s láskou a dopriať si všetko v prospech fyzického a psychického zdravia.

text Simona Mižikárová  foto Andrea Pivarčiová, red

Zaujal vás článok? Dajte nám vedieť.