SVETLO V TME

Donedávna som kráčala životom s klapkami na očiach. Nevidela som, nepočula som. Moje vnútorné svetlo postupne zahalila tma.

Bola som vychovaná ako slušné dievča. Učili ma, že sa musím snažiť. Mať dobrú školu, dobrú prácu, dobrú rodinu. Verila som, že život má byť takýto. Darilo sa mi. Študovala som najlepšie školy, učila sa cudzie jazyky, budovala si slušnú kariéru. Dokonca som stretla prvú veľkú lásku. Všetko išlo podľa plánu a roky plynuli. Časom som však začala cítiť, že to nie je ono. Môj vnútorný hlas sa ku mne prihováral a nabádal ma k zmene. No nemala som odvahu svoj život meniť.

Racio
Držala som sa istoty a neodvážila opustiť vzťah, v ktorom som nebola šťastná. No nevedela som si predstaviť, že zostanem sama. Vnútorný hlas som prestala počúvať a zamerala sa na racio. Prišli zásnuby, hypotéka, stavba spoločného domu. Nechcela som si priznať, že s ich príchodom odišla láska. Teda, láska. V skutočnosti to ani nebola láska, len závislosť. Dlho som bojovala som sama so sebou. Zrazu prišiel moment, ktorý mi už nedovolil žiť takto ďalej. Uvedomila som si, že sa nechcem jedného dňa otočiť späť a povedať si: ľutujem. Ľutujem, že som nenašla odvahu zmeniť svoj život. A tak som po 12 rokoch opustila svoj prvý vzťah a vykročila do neznáma.

Strach
Bála som sa. Opustila som istotu a bezpečie, ktoré ma tak zväzovali. Bola som vo veku, keď už všetci moji rovesníci mali rodiny. A ja som po nej tak veľmi túžila. Bála som sa samoty. Chvíle samoty boli pre mňa doslova utrpením. Nevedela som byť sama. A tak som hľadala novú lásku, ktorú som tak veľmi potrebovala. Nedarilo sa mi, bola som z toho nešťastná a frustrovaná. Zrazu to, za čím som sa pachtila celé roky – dom, peniaze, kariéra, nemali žiadnu cenu. Nevedela som ako mám žiť a tak som unikala. Unikala sama od seba.

Pád
Dávala som si nové a nové ciele, prekonávala samú seba. Začala som opäť študovať, aktívne športovať, zdolala som Himaláje. Každý deň som tvrdo trénovala, mala nabitý program, nestíhala som. Ničila som sa, bola som k sebe krutá a prísna. Uspokojovalo ma to, lebo som nemala čas myslieť na to, čo ma trápi a zožiera. Cítila som sa byť šťastná, opäť plná života a energie. Útek sa vydaril. To všetko až do momentu, keď prišiel úraz a k tomu dlhodobá choroba. Osud zariadil, že k športu som sa už nemohla vrátiť, prosto som fyzicky nevládala. Bola som na dne. Opäť sama zo sebou. Už nebolo kam uniknúť.

Nové ja
Začala som cvičiť jogu, čítať knihy na témy, o ktorých som dovtedy ani len nepočula. Zaoberala som sa dušou, hľadaním zmyslu života. Nasávala som ako špongia, všetko bolo zrazu pre mňa iné a nové. Cítila som, že mi začína v žilách opäť pulzovať život, radosť. Bola som viac naplnená. Ale stále tam niekde vnútri mi niečo chýbalo. Láska. Láska muža. Vedela som presne, čo chcem, aká by tá láska mala byť. Mala som svoju predstavu ako by ten muž mal vyzerať, hoci som bola presvedčená, že na vzhľade mi už dávno nezáleží. Mala som jasno v tom, že nesmie byť zadaný a že sex na jednu noc neprichádza do úvahy. Nehľadala som predsa avantúru, ale lásku.

Ponaučenie
Zažila som napokon všetko – sex na jednu noc (niekoľkokrát), vzťah so ženatým a ešte k tomu so šéfom. Bojovala som sama so sebou – veď to som nechcela. Zažívala vnútorné rozbroje, rúcanie predstáv a ideálov. Urobila som tomu všetkému koniec. Prestala som súdiť neveru, avantúry. Lásku som však hľadať neprestala. Čakala som na ňu každý deň, mala som v sebe obrovskú nádej. Jedného dňa mi položila jedna terapeutka otázku:

„A čo sa stane, ak tú svoju lásku nestretneš?“

To si neviem vôbec predstaviť.

„A čo horšie by sa ti mohlo stať?“

Nemala by som rodinu, deti.

„A čo ešte horšie by sa mohlo stať?“

Stratila by som zmysel života…
Vtedy som preplakala potoky sĺz. Musela som sa pustiť svojich najvyšších hodnôt v živote. Prestala hľadať lásku. Naučila som sa byť šťastná sama so sebou. Začala som počúvať svoj vnútorný hlas.

Láska
Vnútorný hlas mi dal jasný signál, že muž, s ktorým sa už mesiac tak rada smejem a som sama sebou, je ten pravý. Uistil ma, že je úplne v poriadku, keď sa po mesiaci rozhodneme zosobášiť. Vnútorné vedenie a úžasné plynutie v rieke života bolo ohromujúce. Do momentu, kým som nepodpísala na matrike žiadosť o zosobášenie. Potom som bola zopár týždňov na pochybách.

Dôvera
Opäť prišlo racio, hlava, myšlienky, predstavy, očakávania… Je toto naozaj ten pravý? Kde je vášeň? Kde je sexuálny náboj? A motýle v bruchu? Kde je zamilovanosť? Preboha, čo to robím? Zažívam snáď najväčšiu previerku dôvery svojej intuície. Rozhodla som sa. Dôverujem, a radšej už nič neanalyzujem. Až časom pochopím, že naše spojenie je úplne iným druhom lásky, akú som doteraz poznala. Lásky, ktorá nie je pudová, nevlastní, nelipne, je slobodná. Je nádherná a bezpodmienečná. Užívam si to, teším sa zo života, teším sa z nášho malého syna a učím sa. Učím sa ako reagovať a zvládať nové situácie, ktoré prináša rodinný život a príchod dieťaťa. Čas plynie. A je mi dobre.

Vyčerpanie
Fázu fyzickej únavy vystriedala časom fáza psychickej vyčerpanosti. Syn prišiel do obdobia, keď mi začal zrkadliť moje vnútorné nastavenia a programy. Uvedomila som si, že žijem v zajatí svojich predstáv, očakávaní a zaručených právd. A tieto pravdy sú najsilnejšie na tému stravovania, výchovy detí a spôsobu ako žiť. Od vegetariánstva, makrobiotiku, vegánstva až po raw stravu. Od montessori, waldorf až po intuitívnu pedagogiku. Od toto je dobré, toto sa nepatrí, až po toto je už za hranou. Nastal veľký zmätok, chaos, vnútorný boj s perfekcionizmom a vlastnou dokonalosťou, strach zo zlyhania. Stratila som sa. Stratila som sa v záplave všetkých vlastných právd. V sebe. S pocitom, že zlyhávam. S pocitom, že ma v rodine nikto nerešpektuje. Že som všetkým na zábavu. Hnevala som sa. Sama na seba.

Ako ďalej
Mala som všetko o čom som kedy snívala a napriek tomu som bola vnútorne rozorvaná. Premýšľala som, uzatvárala sa do seba a analyzovala zľava doprava. Prebehli dlhé a nekonečné rozhovory s manželom. Opora a podpora neustála. Zistila som, že neviem, ako žiť. Nemala som žiadnu víziu. Vlastne mala, ale nie svoju. Túto víziu, ktorú som žila do mňa vštepovali od malička druhí ľudia – rodičia, učitelia, celá spoločnosť. Nasledovala som víziu, ktorá nemá srdce. Všetky moje úvahy ma doviedli k sebe samej, k vrcholu Maslowovej pyramídy potrieb – k sebarealizácii. Zvnútra sa drala ukrutná potreba dostať sa k svojej vnútornej podstate, k svojmu daimonovi a prejaviť sa. Konečne robiť to, čo ma napĺňa. Neohliadať sa na nikoho a na nič. Poprosila som svoje vnútorné vedenie o pomoc. Pobyt na samote, hľadanie duchovnej vízie – toto je odpoveď, ktorú som dostala. Dôverovala som. Cítila, že nemôžem inak.

 

Tma
Odchádzam do tmy. Na 7 dní a 7 nocí v špeciálne upravenom priestore. Bojím sa, ale prekonávam samu seba.

„Človeku, ktorý utečie pred strachom sa nestane nič, ale jeho cesta za poznaním sa skončila.“ Carlos Castaneda.

Moja cesta za poznaním začína. Nijaké špeciálne prípravy, iba rozhodnutie. Rozhodnutie pevné a neoblomné. Byť sama so sebou a nájsť samu seba. Prvé 3 dni sa telo veľmi uvoľňuje, cítim každý stuhnutý sval, každú nerovnováhu. Veľa cvičím. Telu to pomáha. Masírujem sa, hladím sa, mojkám sa, natieram olejmi. Rozmaznávam sa. Niet sa kam ponáhľať, užívam si každú činnosť. Maľujem, spievam, tancujem, hrám na rôzne hudobné nástroje. Nenudím sa. Spoznávam sa v objatí tmy. Spájam sa so sebou viac a viac. Vôbec nejem, nechutí mi. Moje telo sa uvoľňuje a zmysly zjemňujú, všetko silno preciťujem. Je mi tam tak dobre. Tretiu noc zaspávam s pocitom, že tma je úžasná. Ale… Očakávam, že už by sa mohlo začať niečo diať. Čo keď nepríde odpoveď na žiadnu moju otázku? Čo ak žiadnu víziu nedostanem? Bojujem sama so sebou, bojujem až do hnevu a zúrivosti. Neviem sa s tým zmieriť. Neviem to prijať. Zvažujem, že z tmy odídem. Som z toho taká vystrelená, že neviem spať. A čo robí človek, keď nevie spať? Premýšľa. Moja hlava sa tak varí v myšlienkach, že už ju chcem mať navždy prázdnu. Donekonečna samé predstavy a očakávania. O živote, o strave, o výchove, o druhých, o sebe samej. Zaspávam úplne rezignovaná a ponáram sa do noci plnej snov. Kruh sa uzatvára, vlak prichádza do stanice, chrám sa rozžiari nádherným svetlom.

Svetlo
Ráno sa budím s prijatím. Prijatím, že vôbec nič sa nemusí udiať. Už nič neočakávam, iba som. A zostanem. Neodídem. Zrazu je všetko iné. Niečo sa zmenilo. Objavujem čaro tmy, jej tvary a farby. Už sa jej vôbec nebojím. Začala som ju mať rada. Prichádzajú veľké poznania, vyjasnenia situácií, odhaľujú sa programy, v ktorých roky fungujem. Telo začína po takmer týždni prijímať potravu. A zrazu prichádzajú katarzie. Už viem, čo chcem. Celá moja bytosť to vie. Telo kričí. Je to tak silný pocit. Cítim sa blažene. Hojdám sa, cvičím jogu a mohendžodáro, usmievam sa a spievam si. Spievam si mantru, ktorú som už zopár rokov nespievala. A už to nie sú iba slová, ale hlboké spojenie so sebou samou. A vtedy to prišlo. Heurééééka! Prichádza taká silná katarzia, že prelievam potoky sĺz vytiahnutých z tej najväčšej hlbočiny môjho vnútra, aby som mohla konečne na plné hrdlo zvolať: MILUJEM SA!

Toto je moja cesta za pravdou a láskou. Trvalo mi 4O rokov, kým som svoju lásku našla. A za to Ďakujem.

Môj život je teraz iný. Pokojný, prestala som sa snažiť a hľadať. Už sa neponáhľam. Nie je kam. Som trpezlivá, veľmi trpezlivá. Už ma nevytáčajú veci, na ktorých sa mi rúcal svet. Áno, rozčúlim sa. Ale to rozčúlenie má úplne inú kvalitu. Nejde z hnevu a zlosti na seba samú, iba si hájim svoj priestor. Nedokážem viac robiť kompromisy. Nejde to. Klamala by som samú seba a už ma to jednoducho nepúšťa. Som pevne zakotvená v zemi, srdci a mysli. Všetko je prepojené.

 

S láskou k tme

Katka H. L.

 

Terapia tmou

Táto cesta sebapoznania sa vykonáva už po tisícročia v mnohých kultúrach, najmä v Japonsku, Indii a Tibete.
Na svojej ceste do Nepálu v šesťdesiatych rokoch sa Holger Kalweit zoznámil s prastarou tibetskou budhistickou metódou nazývanou yangtik, a túto metódu rozšíril po Európe.
Terapia tmou sa vykonáva sa v dokonale zatemnenej miestnosti, kde človek strávi v úplnej tme a odhlučnenom prostredie najmenej 7 dní.
Dôležité je, aby bol objekt veľmi dobre utesnený proti svetlu a zvuku zvonka. V roku 2015 sa na hraniciach Moravy a Slovenska vybudovala zaujímavá stavba v tvare Srdca (ako tvarový žiarič), ktorá je určená na bežné a aj „spoločné pobyty v tme“.
Osada z domčekov z prírodných materiálov leží v horách, na kopci vo výške 520 m v Bielych Karpatoch. Nevedú sem žiadne diaľnice ani iné frekventované cesty, v okolí sa nenachádza žiadne vysoké napätie a signál mobilných telefónov je tam veľmi slabý. Domčeky sú odtienené od krátkovlnného žiarenia prírodnými materiálmi ako hlinenou omietkou. Zdroj: www.terapia-tmou.sk

Zaujal vás článok? Dajte nám vedieť.