Telo je tvoj chrám

V Indii som strávila 12 rokov, aby som sa dotkla toho najhlbšieho dna , aby som konečne v tele pocítila šťastie. Toto je môj príbeh.

Šťastie je stav spokojnosti so životom, pocit radosti, povznesenia. Stav človeka, ktorý zodpovedá jeho
vyrovnanosti s podmienkami vlastného bytia. Pochopenie života a uskutočnenie ľudského poslania…

Prvé skutočné šťastie ma stretlo, keď sa mi narodil
syn. Za šťastím stála jeho výchova, moja rodina,
priatelia i práca. Ale pri mojej dobrodružnej povahe
mi v srdci stále ostávalo malé miesto, kam by sa ešte
dačo vošlo. Šťastíčko. Moje vlastné. Vnútorné, tiché,
pokojné. A keďže malo miesto, našlo si ma aj samo,
bez akéhokoľvek hľadania. Pred dvanástimi rokmi ma
oslovili priatelia, aby som s nimi odcestovala na misijnú
prácu do Indie. Priznám sa, odísť do tejto krajiny
na dlhšie, nie ako turista, ale pracovne, mi naháňalo
strach. Pre dobrodružnú povahu však strach nie je
prekážkou, a tak sa moja cesta za vnútorným šťastím
mohla začať…

Tam a späť
Po niekoľkých ťažko odpracovaných mesiacoch v dedinkách
na juhu Indie, v oblasti neatraktívnej pre turistov,
som sa nachvíľu vrátila späť na Slovensko. Vtedy
ma neustále bombardovali otázkami typu: „Si zdravá?
Čo si tam preboha jedla? Nič sa ti tam nestalo? Ako ťa
tam brali ako ženu? Ako si to vôbec mohla v tej špine a
zlých podmienkach vydržať?“ Cítila som krivdu. Bolo
mi ľúto ako svet vníma ľudí, s ktorými som tam žila.
Nevnímala som špinu, ale osoby plné zbožnosti a vnútornej
čistoty. Uvedomovala som si, že som zodpovedná
za každú jednu svoju odpoveď, no najlepšie môj názor
vyjadril nasledujúci čin. Keď mi necelé dva mesiace
od návratu zazvonil telefón s ponukou pokračovať v
dobrovoľníckej práci, neváhala som ani sekundu. Bola
som pripravená vrátiť sa do rybárskych dediniek medzi
ľudí, ktorí sa na mňa tešia. Moje pocity boli úplne iné ako pred prvým
odchodom. Vedela som, že sa vraciam niekam, kde sa cítim dobre, kde
cítim, že som potrebná a robím prácu, ktorá má zmysel a je ocenená.
Nie však peniazmi, ako sme zvyknutí u nás, ale dlaňami spojenými
do namasakar mudry, tvárami rozžiarenými úsmevom či čírou ľudskou
radosťou…
Vrátila som sa späť s väčšou istotou. A moje malé šťastíčko sa
začalo nabaľovať ako snehová guľa. Prirodzene, bez akýchkoľvek
filozofických úvah som začala všetko prijímať cez srdce, a nie rozum.
Úplne som prestala analyzovať a odrazu mi bolo jasné, že som
blízko k zdroju a pochopeniu, stačí sa prispôsobiť životu prostých
nádherných ľudí okolo mňa. A postupne som sa aj prispôsobila ich
návykom, zvykom a tradíciám. Začala som s nimi sedávať na zemi v
lotosovom kvete, jedávať z banánových listov pravou rukou, popíjať
horúci čaj aj v obrovských horúčavách. Nechala som sa pohladiť od
tamojších žien, tancovala som s nimi, obliekala sa do sárí, naolejovala
som si vlasy až po končeky kokosovým olejom, namaľovala som si
bindi – červenú bodku na čelo. Čas ubiehal veľmi rýchlo a ja som sa
pomaly stávala súčasťou tamojšieho života. Neustále som pozorovala
nové vnemy, zvuky, obrazy, vône, pachy, chute… hinduistický svet si
ma úplne podmanil…

Bohovia a čas
Pracovať s Indmi však nie je jednoduché. Čas vnímajú úplne inak ako
my. Jeden môj kolega mi kedysi povedal: „Vy máte hodinky, no my
máme čas.“ Najnáročnejšie bolo asi obdobie veľkých hinduistických
sviatkov, ako sú Diwali – Sviatok svetiel a Šiva Ratri – Noc boha Šivu.
Vtedy do práce neprišiel nikto a tí niekoľkí, čo sa nachvíľu ukázali, s
úsmevom na tvári tvrdili, že bohovia sú dôležitejší ako práca. A v podstate
sú. Aj keď človek lapá po dychu v horúčave, merajúc cestu dlhú vyše 100
kilometrov, aby sa nakoniec dozvedel, že Šiva je všemocný.
Šiva je ten, ktorý trestá zlo, striedmo odmení dobro a na konci vekov
milosrdne zničí svet. Odzbrojená som chodila s ľuďmi do chrámu a
opakovala som všetko, čo som videla. Pohyby, gestá. Otváram dlane
nad očistným ohňom, pokľaknem, ležím priamo pri nohách Šivu,
prijímam požehnanie od hinduistického archaka, prijímam červenú
stužku na zápästie, teda vykonávam puju.
Hinduisti nevykonávajú obradné úkony s
nábožnosťou ako v kresťanstve. Sú niečím iným
ako modlitba, obeta či mantra. Skrývajú v sebe
zázračnú magickú moc, ktorá je schopná urobiť
človeka silným, šťastným, obdariť ho duchovnými
i pozemskými darmi. Po puji sa obyčajne ide na
dobré jedlo, niekedy ho dokonca dostanete aj v
chráme. Nie všetci hinduisti sú vegetariáni, ako
som niekde čítala. V pokoji jedia svoje kuracie
karí. Také kuracie birjani je pochúťka považovaná priam za slávnostné
jedlo, minimálne v tej časti Indie, v ktorej som žila ja.

Na všetko je liek
Počas môjho pôsobenia v Indii som spoznala mnoho ľudí, misijných
pracovníkov, ľudí z rôznych kútov Indie či dokonca celého sveta. Iba
ja som stála na jednom mieste. Dokonca aj v čase monzúnov, čo je
pre Európanov zvyčajne drastický zážitok. Predstavte
si stáť po kolená vo vode v obyčajných chappels (naše
žabky), kým sa na vás valia hektolitre vody a hladina
nepretržite stúpa… Únava, horúčavy, monzún a dlhé
presuny si vypýtali svoju daň – začala som trpieť
veľkými bolesťami chrbta. Indovia však majú na
všetko liek. Môžete sa modliť a odriekavať mantry k
bohu Ganešovi, ktorý odstraňuje
prekážky, alebo navštívite miestneho
ajurvédskeho lekára. Nemyslím
vychýrené ajurvédske lekárske
centrá, ale miestneho liečiteľa,
ktorý vás natiahne na škripec,
naolejuje vám aj ušné dierky a s
radosťou po vás pošliape zavesený
na lane. Treťou možnosťou je joga.
Neváhala som vyskúšať všetky tri možnosti, a s tou
poslednou sa mi otvorila ďalšia cesta.
Na odporúčanie mojich kamarátov som sa zrazu ocitla
pri miestnom uznávanom jogínovi menom Joy. Jeho
meno ho dokonale vystihovalo, stelesňoval totiž čistú
radosť, čo je preklad jeho mena do slovenčiny. Postupne
sa medzi týmto 80-ročným pánom a mnou vytvorilo
zvláštne puto, moje uši boli ochotné
počúvať ho dlhé hodiny. Nie vždy však
bola vôľa. Raz som ho požiadala, aby mi
hodiny jogy dával iba cez víkendy, čo
rázne odmietol: „To je ako jesť ryžu iba v
nedeľu,“ povedal. Ryža v Ázii predstavuje
to, čo v našich končinách chlieb. Musí
byť navarená každý deň čerstvá. Neostávalo
mi teda nič iné ako každé ráno
vstať o piatej a pridať sa k jeho indickým
žiakom vydať zo seba maximum. Pán Joy
mi tak začal odkrývať veľké tajomstvá
jogy a po fyzickom ničení, pri ktorom
moje telo získavalo stále väčšiu a väčšiu
silu, mi odkrýval aj cestu spirituality.
Napĺňaš svoju DHARMU?
Jedného dňa ma Joy pozval na obed.
Pre indickú rodinu je požehnaním, keď
sa môže o jedlo podeliť a privítať hosťa
do domu. Pamätám si, že to mala nad
dverami kedysi aj moja babička: „Hosť
do domu, Boh do domu.“ Vtedy mi
Joy povedal: „Prišla si sem, aby si pomohla
mojim ľuďom, tvoje stopy sú
tu s nami a ostanú tu navždy. Napĺňaš
však svoju dharmu?“ Čo je to dharma?
Tu sa neodvážim vysloviť svoj vlastný
názor a z pokory k tomuto slovu radšej
použijem citát Džavaharlu Nehrúa:
„Ústrednou myšlienkou starej indickej
civilizácie, alebo indoárijskej kultúry bola
idea dharmy, ktorá znamenala čosi viac
než náboženstvo alebo vieru. Bolo to
ponímanie záväzku, plnenie povinností
voči sebe a voči iným.“ Kozmický poriadok
či prírodné zákony sú tiež dharma.
Joy pokračoval: „Si pripravená na ďalšie
učenie? Ja ti už viac dať neviem. Mala
by si ísť do ašrámu. Nie však do ašrámu,
kam chodia ľudia zo západu, ale k miestnemu
učiteľovi, niekam do samoty.“ A
tak som sa s požehnaním dobráckeho
Joya vybrala do ašrámu. Plná obáv a neistoty,
či som skutočne pripravená na to
podstúpiť túto mesačnú výučbu so striktnými
pravidlami a prísnou disciplínou.
Človek nikdy nevie, kým si to neotestuje
na vlastnej koži…

V chráme
S odstupom niekoľkých rokov som na
seba hrdá, že som bola bez akýchkoľvek
očakávaní schopná vstúpiť do malého
ašrámu uprostred džungle. Práve tam
som spoznala ďalšiu nádhernú bytosť
menom Sindhu. Krehká, krásna Indka
s hlbokými tmavými očami
a nežným, hoci prísnym hlasom.
Tortúra sa mohla začať! Hoci dnes sa
nad tým len pousmejem, zo začiatku
som svoj pobyt v ašráme presne tak
vnímala, ako mučenie! Často som
bývala taká unavená, že som až
nemohla zaspať, a keď sa mi konečne
podarilo zdriemnuť, bolo päť hodín
ráno a silný gong ma kruto prebudil.
Rovnako ranné spievanie mantier mi
robilo problém – nevedela som ani čo spievam –  jednak som
napoly spala, a jednak som cudzím slovám vôbec nerozumela.
Sanskrit nie je jednoduchý, ale vďaka nášmu ohromnému
slovenskému jazyku som neskôr bola schopná zvládnuť
aj tie najzložitejšie slovíčka. Prvý týždeň som však
cítila svalovú horúčku aj na viečkach. V priebehu
dňa sa striktne dodržiavajú pravidlá výučby, ktorá
spočíva nielen vo fyzickom cvičení a teóriách, ale
aj v karma joge. Karma joga je nesebecká činnosť,
konanie a jasné uvedomovanie si svojich činov a
ich dôsledkov. Patrí do nej aj vykonávanie rôznych
činností pre ašrám. Jeden týždeň som napríklad
pracovala v záhrade. Druhý týždeň nasledovala
práca v kuchyni, ktorá spočívala v príprave jedál
pre obyvateľov ašrámu, a pozostávala aj z určitých
rituálov. V poobedných hodinách sme sa vždy venovali
teoretickej časti – anatómii, fyziológii jogy
alebo spirituálnym učeniam. Tu som sa zoznámila
s Bhágavadgítou, čo je jedna z najvýznamnejších
posvätných kníh hinduizmu. Je súčasťou rozsiahleho
staroindického eposu Mahabharáta. Jedného
dňa, keď na mňa bolo informácií priveľa, poprosila
som Sindhu, či si môžem robiť poznámky. Jej
odpoveď ma prekvapila: „Nepotrebuješ pero a papier,
potrebuješ len pozorne načúvať s otvoreným
srdcom a čo si zapamätáš, to bude pre teba v živote
dôležité.“
Dnes môžem konštatovať, že Sindhu mala pravdu.
Úprimne však priznávam, že vtedy v chráme mnou
lomcoval aj hnev, nevedela som si predstaviť, ako sa
to dá celé zvládnuť. Krkolomné slová zo sanskritu,
nejaký svätý príbeh, v ktorom ani neviem, kto je
kto a o čo vlastne ide, a k tomu skoré vstávanie a
namáhavá manuálna práca. Bola to však moja prvá
návšteva ašrámu a prvá skúsenosť, nemala som
žiadne očakávania, len jedno prianie, a to vydržať.
Podarilo sa mi to a v predposledný deň ma dokonca
Sindhu veľmi milo prekvapila, keď pred všetkými
povedala: „Jedného z vás chcem odmeniť za prístup
a celkový postoj k joge a všetkému, čo k nej patrí.“
A tak som obhájila svoj prvý certifikát, i keď som to
vôbec nečakala.



Otvorené srdce

Môj príbeh ďalej pokračuje mnohými návštevami ašrámov. Niektoré
boli veľmi asketické, iné akoby ušité na mieru pre ľudí zo západu.
Dodnes si tam niekedy zájdem oddýchnuť. Po rušných potulkách
Indiou vždy dobre padne stiahnuť sa do ústrania. Môžem
povedať, že India sa nakoniec stala mojím druhým domovom. A
moje dnešné poslanie sa skrýva v odkaze mojej prvej učiteľky: „Nie
je umením zostať v ašráme, ako to mnoho ľudí zo západu robí. Tu
je to vlastne jednoduché. Je o teba postarané. Tvojím poslaním by
malo byť odovzdať všetko to, čo si sa naučila, ľuďom v Európe.“
Možno nemôžem preniesť kus Indie sem k nám, ale môžem ju
priniesť vo svojom srdci, v zmýšľaní a pokore k životu. Prostredníctvom
jogy prestupuje moja láska k Indii k našim ľuďom a som
šťastná a vďačná za všetko, čo ma stretáva na ceste mojím životom.
Viem, že moju radosť, snahu, šťastie zdieľajú so mnou aj moji jogíni,
moja veľká rodina a moja vlastná rodina, bez ktorej podpory
by ani nevznikol tento článok. A samozrejme, aj moji priatelia a
rodina v ďalekej zemi, ktorú môžeme nazvať
BHARAT MATA – MATKA INDIA.

Nakoniec jeden odkaz od Mahatmu Gándhího:

„Šťastie spočíva v harmónii toho, čo hovoríte, čo robíte a čím ste.“

text Sasha Ovečková spracovali Juraj Griger a Zuzana Greizingerová foto archív S.O., Pixabay

Zaujal vás článok? Dajte nám vedieť.